16-ročné dievča si myslelo, že je prechladnuté, ale výsledky boli šokujúce aj pre lekára…

Šestnásťročná Mitchell sa necítila dobre a požiadala otca, aby ju zobral k lekárovi. Cítila sa sa hrozne. Keď ju lekár vyšetril, zistil šokujúce výsledky. Dve tretiny pľúc mala pokryté rakovinovým bujnením a jedna polovica pľúc už skolabovala. Táto šokujúca správa obrátila život rodiny naruby.

Po stanovení diagnózy si otec s dcérou v nemocničnej jedálni potichu posúvali jedlo na tanieri, pretože vedeli, že tu budú jesť ešte niekoľko týždňov, mesiacov a rokov. Otec kúpil v neďalekom indickom obchode dve perá, jedno dal dcére a druhé si nechal.

Počas obeda sa rozprávali o mnohých veciach. Odvaha, pero, čo symbolizovalo, láska, choroba. Ale hlavne o odvahe. Plakali si v náručí a sľúbili si, že budú statoční, nech sa deje čokoľvek. V nasledujúcich rokoch trávil otec Tom každú voľnú chvíľu so svojou dcérou, ktorá bojovala s chorobou, užívala lieky, dostávala rádioterapiu a transfúzie krvi.

Čoskoro po chemoterapii jej začalo zlyhávať srdce. Zostala však statočná a bojovala ďalej.

Tom opísal, čo sa stalo potom:

„Ako by som sa mohol odvážiť hovoriť so svojou dcérou o smrti, o jej chorobe? Raz som počul citát: Môže byť človek odvážny, keď sa bojí? Len vtedy môže byť odvážny!

Keď sme sa o tom rozprávali, pretože sme sa museli, nech to znie akokoľvek neuveriteľne, bol to najkrajší, najčarovnejší a najinšpiratívnejší rozhovor v mojom živote. Napriek tomu dúfam, že už nikto iný nemusí zažiť takýto rozhovor!

Si stále odvážny, otec? – spýtala sa moja dcéra. Potom som sa jej pozrel do očí. Stále som v nich videl odvahu a odhodlanie, ale aj únavu. Tak dlho statočne bojovala. Potom som si začal niečo uvedomovať. Nikdy mi to nepovedala, nikdy nehovorila o svojej odvahe. Vždy mi hovorila, že to ja musím byť odvážny…“

Mitchell zomrela o niekoľko dní neskôr v dôsledku choroby. 🙁