4 roky bola väznená vo vlastnom tele. Jej rodina a lekári boli šokovaní tým, čo sa stalo…

Victoria Arlen sa narodila a vyrástla zdravá, ale svoj talent rada prejavovala aj športovými úspechmi. Bohužiaľ, vo veku 11 rokov začala pociťovať príznaky podobné chrípke, niekoľkokrát omdlela a potom dostala zápal pľúc. Už o dva týždne ochrnula od pása nadol a jej telo sa začalo detailne rozpadávať. Zápal mozgu a miechy jej zničil celý život.

Jej rodina s hrôzou sledovala, ako Victoria stratila schopnosť hovoriť, jesť a chodiť. To bol však len začiatok jej neuveriteľného príbehu a o štyri roky neskôr boli jej rodina a lekári šokovaní tým, čo sa stalo. Lekári jej rodičom vysvetlili, že Viktória je vo vegetatívnom stave, môže sa kŕmiť len cez výživovú trubicu a pri živote ju musia udržiavať prístroje.

Rodina si myslela, že ju stratila. Nevedeli však, že Viktória počuje všetko okolo seba. Dva roky po tom, čo upadla do kómy, bola duševne pri vedomí, ale stále sa nemohla hýbať. Počula rozhovor okolo seba a chcela reagovať, ale nemohla. Jej telo ju neposlúchalo. V tejto hroznej situácii nemala nikoho, komu by mohla povedať, čo sa jej deje.

Prognóza lekárov

Zistilo sa, že zápal miechy a mozgu Victorie spôsobuje vzácna choroba. Počula, ako lekári vyhlásili, že jej mozog je mŕtvy a zostane ním až do konca života. „Ale moji rodičia mi verili. Z mojej nemocničnej izby urobili domov a starali sa o mňa. Moji traja bratia sa so mnou stále rozprávali a hovorili mi, čo sa deje mimo izbu.

Dali mi silu bojovať. Nevedeli, že ich počujem, ale ja áno,“ Victoria mi neskôr povedala.

Chvíľa úžasu

Viktória bola zrazu schopná nadviazať očný kontakt so svojou matkou a odvtedy sa postupne začala vracať k životu. Dokázala hýbať prstami, potom mávať rukami a tvoriť slová a vety. Po chvíli už jedla sama a zvládala aj telefón. Ale napriek jej úžasným pokrokom sa jej nohy stále nehýbali. Všetci odborníci jej povedali, že sa bude musieť zmieriť s myšlienkou, že zvyšok života strávi na invalidnom vozíku.

Fiasko s invalidným vozíkom

Victoria mala takú pevnú vôľu, že sa odmietala zmieriť s tým, že už nikdy nebude chodiť. Keď sa dostala na strednú školu, niektorí ju šikanovali kvôli jej invalidnému vozíku. Kvôli tomu úplne nenávidela školu. Rodičia jej sľúbili, že urobia všetko pre to, aby jej pomohli získať späť sebadôveru. Nikdy nestratili nádej, ktorá bola jedinou zbraňou v jej živote.

Potom prišiel ďalší zlom v jej živote

Vyrastala v blízkosti jazera a tak sa naučila plávať už ako veľmi mladá. Vo veku 10 rokov bola členkou plaveckého tímu a zúčastňovala sa súťaží. Keď sa zotavila z choroby, myslela si, že už nikdy nebude môcť plávať, bez používania nôh sa to zdalo nemožné.

Jej bratia si však mysleli niečo iné. Jedného dňa ju hodili do domáceho bazéna a hoci sa Victoria spočiatku bála, bol to pre ňu potrebný impulz. Počas plávania nemusela byť na vozíku a na jej prekvapenie sa jej darilo veľmi dobre. Voda jej vrátila slobodu a sebadôveru.

Vo veku 17 rokov bola súčasťou amerického tímu na paralympiáde v roku 2012, odkiaľ si odniesla 3 strieborné a 1 zlatú medailu a vytvorila nový svetový rekord. Keď sa vrátila domov, pozvali ju, aby sa prihovorila publiku ako interpretka a odvtedy ju ľudia začali spoznávať. Ale vozík ju stále trápil.

Victoria sa so svojou matkou dočasne presťahovala do San Diega, aby sa mohla zapojiť do programu s názvom Project Walk, ktorý pomáha ochrnutým ľuďom postaviť sa na nohy. Prirodzene, nechceli sa vzdialiť od zvyšku rodiny a tak sami založili franšízu Project Walk na severnom pobreží.

Pomaly, ale isto sa začala znovu pohybovať. Po čase už dokázala sama chodiť o barlách. A v marci 2016 urobila prvé samostatné kroky. Odvtedy sa nezastavila. „Netvrdím, že každý deň je dokonalý. Chôdza je stále náročná a stále je tu veľa poškodení. Nosím ortézu na nohe a cvičím 2-3 hodiny denne. V dňoch, keď sa cítim viac ochrnutá, mám po ruke invalidný vozík a barle.“

Ak sa vám tento článok páčil, nezabudnite ho zdieľať so svojimi priateľmi!