Drzý chlapec odmietol uvoľniť miesto starej babičke v autobuse: Neuveríte, akú lekciu dostal od jedného z cestujúcich!

V nadväznosti na tento pomerne častý jav obletel pred niekoľkými dňami svet prípad malého chlapca, ktorý sa v mestskej hromadnej doprave správal, akoby bol sám. Nohy rozkročené na sedadle a oči len pre svoj mobilný telefón. Zaujímavé však je, že hneď vedľa neho sedela jeho matka, ktorá si zrejme myslela, že takéto správanie je v poriadku.

Každá doba so sebou prináša niečo nové. Technologický pokrok nám umožňuje uľahčiť si každý deň. Niekedy sa však stáva, že prikladáme veľký význam nepodstatným veciam a prehliadame to, čo je dôležité. Nebolo to inak ani v prípade chlapca, ktorý cestoval so svojou matkou v autobuse.

Chlapec bezmyšlienkovite zaberal dve alebo tri sedadlá, ležal na sedadlách a hral sa s mobilným telefónom. Traja dospelí, unavení, cestovali z práce a nemohli si ani sadnúť. Potom do autobusu nastúpila aj staršia babička o barlách, ktorá nemohla chodiť. Keď sa chlapca spýtala či si môže sadnúť, chlapec sa tváril, že ju nepočuje a stále pozeral do mobilu.

To jedného z cestujúcich tak nahnevalo, že…

…si sadol chlapcovi na nohy. Chlapec zostal šokovaný a prekvapený, ako si to ten muž vôbec dovolil. Podobne reagovala aj chlapcova matka, ktorá mala na ušiach slúchadlá a ani raz svojho syna neupozornila, aby si sadol normálne. Mladík musel zvyšok trasy absolvovať v nepohodlnej polohe.

S neznámym pánom úprimne súcitíme. Áno, hovoríme si, deti sú dnes už také. Doba sa zmenila, majú toho príliš veľa. Ale my tvoríme svet a ľudskosť by mala byť našou prirodzenosťou, nie raritou. Veľa očakávame od druhých, a predsa niekedy sami nerobíme žiadne ústupky.

Spomínam si, ako raz na hodine náš starší učiteľ nemčiny spomínal na podobný zážitok, ktorý zažil v mestskej hromadnej doprave. Unavený cestoval z práce na druhý koniec mesta asi 30 min. Autobus bol celkom plný a on si všimol voľné miesto vedľa dievčaťa, ktoré tam malo pohodený batoh.

Zdvorilo sa jej spýtal, či má voľné miesto a ona povedala, že nemá. Vysvetlila mu, že drží miesto kamarátke, ktorá nastúpila o zastávku ďalej. Keďže v autobuse bolo dosť veľa ľudí, dievča si začalo raziť cestu k sedadlu vedľa svojej kamarátky. Keď si to učiteľka všimla, zostala sa držať sedadla, aby sa kamarátky nemohli dostať k sebe, a nakoniec celú cestu na prázdnom sedadle niesla len svoj batoh.

Ponaučenie:

Rodičia dnes zabúdajú, že deťom netreba dať všetko materiálne a tým to končí. Zostávajú dlho v práci, aby im zabezpečili čo najkvalitnejší život. Je však najnovší mobilný telefón, počítač alebo tablet to, čo ich deti naozaj potrebujú? A kde je vzdelanie? Kde je vzor? Deti chcú ich prítomnosť, pohladenie a lásku. Aj materiálne veci sú dôležité, ale nie v prehnanej miere.

Staršia generácia sa pýta, čo je to s mládežou? My sme takí neboli, boli sme slušní, rešpektovali sme autority. Aj keď sme nemali veľa, vedeli sme, čo je cez čiaru.

Podeľte sa o tento článok aj s ostatnými ak súhlasíte.