Mali sme vzťah a v deň, keď sa ženil, som mu podávala mu svadobnú tortu!

Pred niekoľkými dňami som si prečítala Mirandin príbeh a stotožnila som sa s ním. To isté sa mi stalo pred dvoma rokmi. Rozdiel medzi nami je v tom, že on sa rozviedol v tú istú svadobnú noc a dnes čakáme naše dieťa, ja už mám 12-ročného chlapca z predchádzajúceho manželstva.

Zoznámili sme sa pred tromi rokmi na letnej dovolenke vo veľkom hoteli v Kyllini. Bola som tam so svojím synom a on tam bol s dvoma svojimi priateľmi. Stretli sme sa pri hotelovom bazéne , rozprávali sme sa a ja som ho len videla a cítila som to isté ako on. Bolo to už príliš veľa rokov, čo som sa zamilovala na prvý pohľad. Hneď na druhý deň sa z nás stal pár. On slobodný a o 3 roky mladší, nemal však problém s tým, že som už mama.

Bolo načase vrátiť sa domov, ale na naše šťastie sme bývali neďaleko od seba, takže nás delilo len 20 minút jazdy autom. Jeden rok sme boli spolu a boli sme zamilovaní. Neuveriteľná chémia a komunikácia, dieťa ho zbožňovalo a on zbožňoval dieťa, chodili sme na výlety a prechádzky sami alebo s dieťaťom, bolo to, akoby sme už boli rodina.

Jediným mínusom bolo, že nehovoril o spoločnom bývaní a ja som ani nepoznala jeho rodinu, zatiaľ čo on poznal moju rodinu. Nepodozrievala som ho z ničoho zlého, myslela som si, že je len osamelejší ako človek….Najväčší šok bol ten,  keď jedného rána vošiel do cukrárne oproti firme, v ktorej som pracovala, ruka v ruke so svojou priateľkou, aby si objednal ich svadobnú tortu.

V ten deň som mala normálne voľno, ale zaskočila som tam za dievča, ktoré sa necítilo dobre a chcelo odísť skôr.  Myslel si, že mám voľno… Myslela som si, že som to len ja… Cítila som, ako sa dusím pri pohľade na jeho ruky, ktoré chytili iné dievča za ruku. Všade okolo mňa sa zotmelo, a keď som sedela pri počítači a pozorovala ich z okna kancelárie, odpadla som…

Prebrala ma voda a výkriky mojich kolegov. Vstala som ako omámená a takmer som sa ponáhľala do pekárne. Dievča, ktorému obchod patril, mi povedalo, že si išli objednať svadobnú tortu, ktorá bola o dva týždne. Okamžite som zavolala krstnej mame a svojej najlepšej kamarátke, lebo som nevedela, čo mám robiť. Povedala mi, aby som mu dala príučku, ktorú si bude pamätať do konca života. Súhlasila som.

V ten večer som mu pokojne zavolala a požiadala ho, aby sme sme to ukončili. Len tak. Bol v obrovskom šoku, plakal a mlátil do telefónu a ja som si v duchu hovorila, ako veľmi to hrá a aký je jeho výkon hodný Oscara. Správne a stručne som mu oznámila, že moje rozhodnutie je definitívne a že by si mal tiež dať svoj život do poriadku, takže som ho všade zablokovala.

Nepoviem, ako veľmi to bolelo a ako som sa cítila, akoby mi do tela zabodol nôž. Poviem vám len, že som sa opýtala dievčaťa, ktorému patrila pekáreň, či môžem vziať tortu na recepciu namiesto jej zamestnanca a ona povedala, že áno. Takže keď pár vstúpil (a hl.tento psychicky zlý ženích, horšieho som ešte nevidela) do miestnosti, tortu odniesol na stôl jeden z čašníkov a… ja!

Takmer spadol, keď ma pred sebou uvidel. „Veľa šťastia!“ povedala som im a pozrela som sa mu do očí, keď som im podávala tanier s tortou. Sklopil oči. Kým jedli a pripravovali sa na prvý svadobný tanec, sadla som si do auta a pustila playlist „ako odchádzaš s cigaretou, zapálim oheň“.

Našla som ho v svadobnom obleku na prahu mojich dverí, ako plače a prosí ma, aby som ho počúvala. V tú istú noc zničil svadbu…. Dnes sme spolu a čakáme na naše dievčatko. Neviem, ako som mu odpustila, ale príliš ho milujem, a tak som si povedala, že mu dám šancu. Všetci máme právo mýliť sa.

Čo si o tom myslíte?