Päť najčastejších vecí, ktoré pred smrťou ľutujeme.

Austrálska zdravotná sestra, ktorá roky pracovala v ústave, ktorý sa staral o nevyliečiteľne chorých, si do denníka zaznamenávala veci, ktoré umierajúci ľutoval.

Austrálska zdravotná sestra Bronnie Ware pracovala niekoľko rokov v zariadení poskytujúcom paliatívnu starostlivosť – uľahčujúcu utrpenie nevyliečiteľne chorých pacientov – a hlavne prichádzala do kontaktu s pacientmi, ktorým zostávalo len pár týždňov života.

Sestra opísala svoju skúsenosť na blogu, ktorý práve vychádza vo forme knihy – Päť najväčších výčitiek zomierajúcich. Verí, že ostatní sa môžu poučiť z tejto múdrosti na konci života, pretože jasnosť, ktorú zažívajú umierajúci pacienti, je úžasná.

Na zamyslenie je aj to, že keď sa svojich pacientov pýtal, čo vo svojom živote dovtedy ľutovali, zazneli takmer rovnaké vety. Napríklad prianie, aby pracovali menej alebo lepšie vyjadrili svoje pocity. Tu je päť najčastejších ľútostí, pričom sa môžeme pohrať s myšlienkou, čo by sme ľutovali, keby to bol posledný deň nášho života.

„Prial by som si mať odvahu žiť svoj vlastný život a nie to, čo odo mňa očakávali iní.“

Toto bola najčastejšia ľútosť. Keď sa ľudia obzrú späť na svoje životy, na tie najdôležitejšie míľniky, uvedomia si, že sa im nepodarilo splniť ani polovicu svojich snov. Väčšina ľudí sa musí rozlúčiť s pozemskou existenciou s vedomím, že za nesplnené sny si jednoducho môžu sami, pretože za ne vytrvalo nebojovali.

„Prial by som si, aby som toľko nepracoval.“

Táto veta zaznela z úst každého mužského pacienta. Kvôli každodennej jazde nebolo dosť času na deti ani manželku. Najsmutnejšie – podľa sestry – je, že to počula aj od pacientok, aj keď už boli staršej generácie, neboli ešte živiteľky rodiny.

„Prial by som si, aby som mal odvahu ukázať svoje emócie.“

Mnoho ľudí potláča svoje emócie, pretože je ľahšie udržať pokoj. Výsledok má však ďaleko od útechy, svojím opatrným správaním zostali priemerní, nenaplnili sa, nestali sa tým, čoho boli skutočne schopní. Navyše je tiež možné, že mnohé choroby boli spôsobené chamtivosťou a mrzutosťou.

„Prial by som si, aby som mal bližší vzťah so svojimi priateľmi.“

Spomínali to aj všetci umierajúci. Zdá sa, že aj priateľstvá sa posudzujú reálnejšie ako hodnotenie na konci života: pri pohľade späť na svoje minulé životy si pacienti uvedomili, že mali venovať viac pozornosti aj našim priateľstvám.

„Kiežby som bol šťastnejší.“

Mnoho ľudí si až do smrti neuvedomilo, že zážitok šťastia je aj ich vlastným rozhodnutím. Riadili sa zvykmi a vzormi, ktoré si so sebou priniesli, pričom mohli žiť zhýralejší život. Hoci sa to prvé môže zdať pohodlnejšie, my sami získame viac, ak si dovolíme viac priestoru na relax a nezakalený smiech.

Zaujal vás príspevok? Zdieľajte ho aj vy so svojimi priateľmi.