Taxikár, ktorý nasadil najneočakávanejšiu cestujúcu. Cestujúcu, ktorá zmenila jeho pohľad na život..

Asi pred 20 rokmi som sa živil ako taxikár…
Bola to príjemná práca pre niekoho, kto nechce mať neustále nad hlavou šéfa, ale aj pre niekoho, kto sa rád neustále stretáva s ľuďmi.

Jednej noci sa stalo niečo úžasné. Niečo, čo si budem navždy pamätať.

Niekto požiadal o taxík z pokojnej časti mesta. Išiel som na miesto a videl som, že človek, ktorý si vyžiadal taxík, býva v malom, ale veľmi peknom dome. Keď som čakal vonku, kým sa otvoria dvere, pomyslel som si, že zákazník musí byť opilec, ktorý chce ísť domov, žena, ktorá sa pohádala s milencom, alebo niekto, kto pracuje na dennú zmenu v továrni v priemyselnej časti mesta.

Inými slovami, prípady, s ktorými som sa stretával veľmi často. Otočil som sa a pozrel späť k domu. Budova bola tmavá, až na jedno svetlo v okne na prízemí. Za týchto okolností väčšina taxikárov zatrúbila raz alebo dvakrát a potom, ak sa nikto neukázal, odišli vyzdvihnúť ďalšieho zákazníka.

Pravdou je, že som bol v pokušení odísť. Už som to urobil pri iných príležitostiach, ale tentoraz ma niečo zastavilo. Niečo, čo som si nevedel vysvetliť. Vystúpil som z auta, pristúpil k dverám a zazvonil. „Len chvíľu,“ ozval sa zvnútra krehký, slabý hlas. Znelo to ako hlas veľmi starej ženy.

Stál som pred dverami a počul som, ako sa niečo ťažké plazí po podlahe.

Po dlhej odmlke sa dvere konečne otvorili. Predo mnou stála nízka, štíhla, stará žena. Na prvý pohľad vyzerala na 85 až 90 rokov. Možno o niečo viac. Mala na sebe kvetované šaty a klobúk s pripnutým závojom. Bolo to oblečenie, ktoré dnes môžeme vidieť len v čiernobielych filmoch z 30. a 40. rokov.

Vedľa nej ležal na zemi malý nylonový kufrík. Vyzerala smutne, ale pokojne. Nenápadne som nazrel cez dvere do vnútra domu. Všetok nábytok bol zakrytý novinami a látkou. Vyzeral neobývaný, akoby v ňom nikdy nikto nežil. Na stenách neboli žiadne hodiny, žiadne dekorácie, žiadne koberce, nič.

„Môžete mi odniesť kufor do auta, prosím? Chcela by som byť chvíľu sama. Potom, ak chcete, pomôžte mi ísť k autu. Necítim sa veľmi silná,“ počul som ju zdvorilo povedať. Vzal som kufor, vložil ho do kufra auta a vrátil sa, aby som jej pomohol. Držala ma za ruku a pomaly sme kráčali k zadným dverám auta.

Stále mi ďakovala. „To nič nie je,“ povedal som jej. „Snažím sa správať k cestujúcim tak, ako by som sa správal k svojej matke.“

Keď sme o niekoľko minút prišli k autu, dala mi adresu a potom sa spýtala: „Mohli by sme ísť cez centrum?“ „Ale nie je to najkratšia cesta,“ odpovedal som. „To je jedno,“ povedala. „Nikam sa neponáhľam. Aj tak pôjdem do domova dôchodcov.“ Zdvihol som hlavu a pozrel sa na ňu do zrkadla. Oči sa jej leskli. Vyzerala, akoby sa mala rozplakať.

„Nemám žiadnu rodinu,“ pokračovala. „Lekár mi povedal, aby som tam išla. Hovorí, že už mi nezostáva veľa času na život. Naštartoval som auto a vypol taxameter. „Ktorým smerom chcete ísť?“ Spýtala som sa jej. Nasledujúce dve hodiny mi rozprávala a ja som išiel do mesta.

Ukázala mi hotel, kde kedysi pracovala na recepcii. Ukázala mi okolie a dom, v ktorom žila s manželom, keď boli manželia. Požiadala ma, aby som ju vzal do skladu nábytku, ktorý býval tanečnou sálou. Tam sa ako dieťa naučila tancovať so svojimi sestrami. Zastavili sme sa aj pri nejakej budove, ale nič o nej nepovedala. Len sa so smutným výrazom v tvári pozerala do tmy.

Keď uvidela prvé lúče vychádzajúceho slnka, povedala: „Som unavená. Poďme teraz do domova dôchodcov.“

Pokračovali sme na adresu, ktorú mi dala a ani jeden z nás nenašiel odvahu prerušiť mlčanie. Bola to nízka budova, ako malá ošetrovňa. Bolo to jednoduché a dosť depresívne. Z vchodu vyšli dve sestry a bez toho, aby na mňa čakali, otvorili dvere, pomohli jej von a posadili ju na invalidný vozík.

Vystúpil som, vybral jej kufor a priblížil sa k nej, aby som ju vysadil. Pozrela na mňa a ja som videl, ako začala hľadať kabelku. „Čo Vám dlžím?“ spýtala sa ma. „Nič…“ povedal som jej. „Ale musíte si niečo vziať. Aj vy musíte žiť,“ odpovedala. „Sú tu aj iní cestujúci,“ usmial som sa na ňu a videl som, že mi úsmev opätuje.

Takmer bez rozmýšľania som sa k nej naklonil a objal ju. Chvíľu som ju pevne držal pri sebe bez toho, aby som vyslovil čo i len slovo. Okrem toho som nemohol povedať nič viac. Stisol som jej ruku a pod tlmeným svetlom som kráčal k svojmu autu. Za sebou som počul, ako sa dvere domova dôchodcov hlasno zatvárajú. Bol to zvuk, ktorý sa uzatvára na celý život.

V hrdle som pocítil hrču. Otočil som kľúčikom, naštartoval motor a zamieril k domu. V ten večer som už nemal odvahu pracovať.

Čo by sa asi stalo, keby na volanie tejto ženy o taxík zareagoval nejaký podráždený, netrpezlivý a hrubý vodič? Čo ak by som nemal odvahu počkať, keď sa oneskorila a ja by som odišiel? Čo by sa stalo, keby som nemal chuť sa s ňou rozprávať a robiť to, o čo ma požiadala? Koľko podobných momentov som v živote premeškal, bez toho, aby som si to uvedomil?

Dodnes som presvedčený, že to, čo som v tú noc urobil, bola najdôležitejšia vec v mojom živote.

Podeľte sa o tento príbeh aj s ostatnými priateľmi.