Adoptovala si dieťa, aby si udržala manžela. To, čo chce urobiť teraz, je zarážajúce…

Volám sa Sonia a mám 45 rokov. Pred desiatimi rokmi som sa vydala za muža, o ktorom som vedela, že naša budúcnosť je odsúdená na zánik, ale bola som do neho taká zamilovaná, že mi to bolo jedno. Tak hlboko som klesla.

Niekoľko rokov po svadbe sme nemali dieťa. Snažili sme sa a snažili, ale nič. Robili sme testy, ja som robila testy a on robil testy, ale ani jeden z nás nemal problém. Povedal mi, že ak nebudeme môcť mať dieťa, rozvedie sa so mnou, akoby to bola moja vina a v zúfalstve, že ho stratím, som ho požiadala o adopciu. Iné riešenie neexistovalo.

Chcel dieťa. Dieťa sa muselo objaviť tak či onak, inak by som ho navždy stratila. Našťastie pre mňa súhlasil a tak sme si adoptovali ročné dievčatko. Úplne nám to zmenilo život. Všetko sa zmenilo. Teraz sme sa museli venovať dieťaťu a nie sebe navzájom.

Zmenili sa naše plány, priority, povinnosti, všetko. Najprv sa mi to páčilo, ale potom mi manžel chýbal tak, ako som bola zvyknutá. Už sme na seba nemali čas, mali sme oči len pre dieťa, ale videla som, ako ho miluje a bola som trpezlivá. Dôležité bolo len to, že sme boli spolu bez ohľadu na cenu.

Myslím, že z vyššie uvedeného môžete vyčítať, že som nikdy nebola osobitnou fanúšičkou materstva. Jediným dôvodom, prečo som mala dieťa, bolo, aby mi bol nablízku, ale nehovorím, že som dieťa nemilovala alebo mu chcela ublížiť.

Tak či onak, naše manželstvo sa nevyvíjalo dobre. Boli tam problémy, finančné a iné. Nemali sme porozumenie a komunikáciu a hádali sme sa o všetkom, až si jedného rána zbalil veci a zmizol. Našiel si niekoho iného a my sme boli zbytoční.

Neviem, pre koho to bola väčšia rana. Ja alebo dieťa, ktoré ho zbožňovalo? Dieťa plakalo, lebo mu chýbal otec, ja som plakala, lebo som ho mala a stratila a obviňovala som sa, že za to môžem. Hanbím sa to povedať, ale bola som a som od neho závislá žena. Žila som, pretože žil on.

Dýchala som, pretože dýchal on. Dieťa bolo pre mňa vždy na druhom mieste, nie že by som ho zanedbávala alebo sa nestarala o jeho potreby, ale môj manžel bol pre mňa mojím Bohom. Od jeho odchodu uplynulo päť mesiacov a on sa ani neozval. Dokázal, že nemiluje ani mňa, ani dieťa, pre ktoré by dal kedysi všetko..

Čo teraz urobíme? Nechal ma so šesťročným dieťaťom a zmizol. Ale nechcem to dieťa vychovávať sama. Kým sme boli spolu, robila som ústupky, lebo som vedela, že to chce, ale teraz? Vážne zvažujem, že pôjdem do domova, odkiaľ sme ju vzali a požiadam ich, aby ju vzali späť.

Dieťa by nebolo šťastné, keby som si ho nechala pri sebe. Nechcem ju a keď vyrastie, pochopí to. V ústave sa bude mať lepšie s ostatnými deťmi ako predtým, než so mnou… a ja sa zbavím niečoho, čo je pre mňa príťažou. Prijala som ho, aby som si udržala manžela nablízku, ale je to zbytočné.

V určitom okamihu budem chcieť obnoviť svoj život a som si istá, že dieťa mi bude stáť v ceste.

Čo si myslíte? Je vôbec normálne takto zmýšľať?