Trojčatá boli adoptované, ale až neskôr vyšla najavo pravda, ktorá všetko zmenila…
2 júla, 2024Volám sa Katka a môj manžel sa volá István, sme manželia už osem rokov. Naša svadba bola nádherná, hostia nám priali lásku, porozumenie a deti. Naším najväčším snom bol dom a 2-3 deti, ktoré by sme milovali. Moje prvé tehotenstvo sa skončilo potratom z rôznych zdravotných dôvodov, bola som zničená, ale to nebol koniec.
Boli sme šťastní, keď som opäť otehotnela, ale bohužiaľ, naše šťastie netrvalo dlho, pretože ani toto tehotenstvo som nedokázala donosiť. Lekári mi po operácii povedali, že už nikdy nemôžem mať ďalšie dieťa. Naša bolesť bola neopísateľná, snažili sme sa prijať situáciu. Mali sme všetko, dom, dve autá, dvakrát do roka sme chodili na dovolenku, ale stále nám v živote niečo chýbalo.
Jedného dňa sme sa s manželom rozprávali o adopcii. István sa ma spýtal, čo by som povedala, keby sme si adoptovali dieťa, všetci naši priatelia majú deti, všetci hovoria len o plienkach a rozprávkach. Veľa som o tom premýšľala, ale bála som sa o tom hovoriť.
„Chcel by si, aby sme si adoptovali dieťa?“ Spýtala som sa manžela. „Mal by to byť chlapec alebo dievča?“
„Chcem, aby sme mali dievčatko“, povedal môj manžel a vychovávať ju ako princeznú. „Nemôžem ti odporovať,“ odpovedala som.
Mali sme všetky papiere na adopciu a keďže naša finančná situácia bola stabilná, čoskoro sme mohli všetko vybaviť a ísť do sirotinca. Deti sa hrali na dvore, keď sme prišli, pozorovala som ich z diaľky. V jednom momente mi malé dievčatko vyhrnulo sukňu, usmialo sa a spýtalo sa ma, či som jej mama. Dievčatko malo svetlé vlasy a asi 3-4 roky.
Zrazu som nevedela, čo mám povedať a so slzami v očiach som povedala:
„Áno, prišla som ťa vziať domov.“ Môj manžel ju vzal na ruky a išli sme za riaditeľom sirotinca. Keď nás riaditeľ uvidel, odovzdal ju vychovávateľke a odviedol nás do svojej kancelárie. „Nie je to také jednoduché, ako si myslíte,“ povedal riaditeľ, „toto dieťa nie je samo, má dve sestry, trojčatá.“
„Opustili ich rodičia?“ Spýtala som sa. „Matka dievčat bola učiteľkou v materskej škole v sirotinci, otehotnela veľmi mladá a lekári ju pri pôrode nemohli zachrániť. Nikto z rodiny si ich nechcel adoptovať,“ povedal riaditeľ. „Je ťažké prijať tri deti, ale nemôžeme ich rozdeliť.“
„Prijmeme ich,“ odpovedali sme. Prišli sme k dievčatám, objali sme ich a ony nám kládli veľa otázok. O niekoľko dní neskôr sme boli všetci piati doma, konečne spolu ako rodina. Dievčatá pre nás znamenajú šťastie, takže náš život má teraz zmysel.
Aký nádherný príbeh, čo poviete? Ak sa aj Vám páči, podeľte sa oň aj s ostatnými na Facebooku.