„Mami, nepôjdem za družičku?“ spýtala sa ma dcéra, keď ma môj budúci manžel hodinu pred svadbou opustil…

Môj prvý manžel ochorel na rakovinu, keď som čakala našu dcéru. Mysleli sme si, že to zvládneme, že to zvládne, ale odišiel skôr, ako mohol vidieť tváričku nášho bábätka. Skôr, ako si ho vôbec mohol pochovať. Svoje dieťa som vychovávala u rodičov z donútenia, pretože som nemala kam ísť a okrem rodičov som nemala žiadnu pomoc.

Prostredie bolo prísne až do takej miery, že som sa cítila opäť ako tínedžerka, keď rodičia kontrolovali, kam pôjdem a čo budem robiť. Trpezlivo som čakala, kým dieťa vyrastie. Keď dovŕšilo sedem rokov a ja som dostala lepšiu prácu, odišla som do vlastného domu. Moji rodičia to neprijali, pretože si mysleli, že chcem odísť, aby som si zariadila vlastný život.

Aký život si môžete vytvoriť s 12-hodinovou prácou a ďalšími prácami len doma a platom 750 eur! Po mesiaci som stretla muža, s ktorým som opäť uvažovala o založení rodiny. Z času na čas som ich mala niekoľko, ale vždy ďaleko od malej. Tentoraz som však v tomto mužovi videla niečo iné. Elektrikár, ktorý mal prísť, poslal svojho pomocníka a tak sa to stalo. Osud?

Bláznivo som sa zamilovala a on si to myslel tiež. Mal moju dcérku rád, akoby bola jeho vlastné dieťa. Dcéra ho zbožňovala. Myslela som si, že sa môj život opäť naplňa šťastím, keď ma požiadal o ruku a najmä keď naše spoločné sťahovanie bolo to najkrajšie, čo som kedy zažila.

Smiech, výlety a prekvapenia. Veľké prekvapenia. „Najväčšie“ z nich bolo, keď som dostala telefonát, oblečená ako nevesta, vizážistka mi robila make-up a on na druhej linke povedal: „Je mi ľúto, ale neprídem do kostola, nemôžem.“ Myslela som si, že si robí žarty, že je to nejaký žart, pretože je ten deň. Až keď som videla, že skutočne neprišiel, pochopila som.

Spanikárila som, v miestnosti bolo 50 ľudí, nikoho som pred sebou nevidela. Bol koniec. Moje dievčatko prišlo do izby, keď som sa vyzliekala, v slzách, nechápajúc, čo sa stalo a spýtalo sa ma: „Mami, nepôjdem za družičku?“ Zozdvihla som ju oblečenú ako družičku a vzala som ju do lunaparku.

Išli sme tam popoludní a vrátili sme sa v noci, minula som 200 eur na hračky, malá si to užívala do sýtosti, doslova som nevedela, čo robím, myslela som si, že žijem vo sne. Telefón mal samozrejme vypnutý. Nikdy si neprišiel po svoje veci. Už som ho nikdy nevidela, nikdy som o ňom nepočula, zmazal si svoj FB profil, nikde som ho nenašla.

Nakoniec som našla telefónne číslo jeho rodičov, na ktoré som zavolala a oni povedali, že nevedia, kde je. Začala som chodiť k psychiatrovi, brala som lieky, aby som mohla byť funkčná vysvetliť to dieťaťu. O 8 mesiacov neskôr som na profile spoločného priateľa videla fotky z jeho manželstva s… jeho bývalou priateľkou. Mal na sebe svadobný oblek, ktorý si vybral na našu svadbu.

Myslela si, že zomriem. Za to, že to bol doslova výsmech. Nijako som mu neublížila ani ja, ani moje dievčatko. Odvtedy uplynuli dva roky. Napriek sedeniam so psychológom nedokážem veriť ani vlastnému tieňu. Pracujem doma a som sama s dieťaťom. Už sa nechcem ani zoznamovať, už neverím…

Keď čítam o druhých šanciach, trpko sa smejem.