Keď sa život spomalí: Krása v obyčajných okamihoch.

Niekedy si ani neuvedomíme, že žijeme v neustálom zhone. Ráno rýchlo vstať, vybaviť e-maily, odškrtnúť úlohy, dobehnúť do práce, po ceste ešte rýchlo vybaviť nákup, vyzdvihnúť deti, urobiť večeru, pripraviť sa na ďalší deň… A zrazu sa pristihneme, že týždeň preletel ako nič – a my si z neho nepamätáme takmer nič.

Niečo sa však po tridsiatke začne meniť. Nie dramaticky, ale hlboko.
Zrazu máme potrebu stíšiť sa. Sme vďačnejší. Uvedomujeme si, že život nie je len o tom „kam smerujeme“, ale aj o tom, kto s nami kráča.

Spomalenie nie je slabosť – je to múdrosť

Keď sme boli mladší, mali sme pocit, že musíme stále niečo dokazovať – sebe, svetu, rodičom, kolegom. Chceli sme rýchlo niečo dosiahnuť. A je to v poriadku. Ale s časom prichádza pochopenie, že najväčšia výhra je vnútorný pokoj.

Ten pokoj, keď si viete vychutnať rannú kávu, bez toho, aby ste hneď siahli po telefóne.
Keď si uvedomíte, že obyčajné ticho večera pri stole je vlastne ten najvzácnejší zvuk.
Keď sa prestanete naháňať za uznaním a začnete žiť pre seba, nie pre ostatných.

Naučíme sa dávať iný zmysel slovu „úspech“

Úspech prestáva byť len o pracovných pozíciách alebo počte sledovateľov. Úspech je, keď sa večer tešíte domov.
Úspech je, keď vám dieťa samo od seba povie „mám ťa rád“.
Keď si konečne dovolíte povedať „nie“, bez výčitiek.
A keď si dovolíte byť takí, akí naozaj ste – bez masky.

V obyčajnosti je sila

Umenie života po tridsiatke nespočíva v tom, že sa všetko zázračne vyrieši. Ale v tom, že sa naučíme nachádzať krásu v tom, čo sme predtým prehliadali. V obyčajných prechádzkach. V objatiach. V smiechu. V tom, že máme s kým byť ticho – a cítiť sa dobre.

Niekedy stačí len spomaliť

Možno nepotrebujete radikálnu zmenu. Možno len prestať utekať. Sadnúť si s čajom, pozerať sa z okna a povedať si: „Toto je môj život. A je v poriadku.“

Zdieľajte tento krásny príspevok aj so svojimi priateľmi, ktorí to potrebujú počuť:).