Otehotnela som a všetci ma opustili… príbeh Zoe…

Celé dni som sledovala príbeh mŕtvych detí v Patrase. Vidím reakcie, vyhlásenia, spoločnosť v paranoji. Nebudem obhajovať vrahyňu, nebudem hovoriť, že to neurobila, nebudem hovoriť, že nemučila svoje deti, nebudem hovoriť, že by nemala byť potrestaná.

Ale zaujímalo by ma: Kto bol pri tejto žene a akú trestnú zodpovednosť ponesú tí, ktorí tam neboli? Deti nepatria len matke. Patria otcovi a starým mamám, širšej rodine a spoločnosti.

Volám sa Zoe a otehotnela som v 17 rokoch so spolužiakom, s ktorým som mala vzťah. Keď sa to dozvedel, samozrejme, zmizol a jeho mama nám samozrejme pohrozila, že ak ich budeme ešte raz obťažovať, dajú nás na súd za podvod. Rodičia ma nepodporovali, kričali nadávky a tlačili na mňa, aby som išla na potrat. Vtedy som ani nevedela, čo je to interrupcia, ba dokonca som ani nevedela, čo je to sex.

Povieš mi, ako si otehotnela?

Samozrejme, bola to moja chyba, že som sa nevenovala preventívnym opatreniam. Preto som sa rozhodla prevziať zodpovednosť aj ako neplnoletá. Rodičia, keď videli, že to nedokážem, ma vyhodili z domu.

Ako čítate. Jedného dňa som našla svoje veci na ulici.

Odišla som bývať k tete mimo Atén. Musela som prerušiť školu a bohužiaľ som ju nikdy nedokončila. Dokonca aj pri pôrode som videla šťastné páry a smejúcich sa starých rodičov, ktorí prichádzali a vychádzali z izieb, aby objali svoje deti a vnúčatá, ale mňa nikto.

„Sme tu len my dve,“ zašepkala som dieťaťu-dcére. Každý deň som plakala. Najkrajším momentom bola pre mňa čierna farba. Vrátili sme sa do domu mojej tety. Počas prvého trimestra som nechcela dieťa ani vidieť. Myslela som si, že je to kvôli nej, čo sa mi deje. Môj priateľ, ktorý ma opustil, rodičia, ktorí sa na mňa vykašľali, škola, ktorú som nedokončila, bezstarostný život, ktorý som stratila.

Mnoho nocí som stála nad jej postieľkou a približovala ruku k jej ústam, ale v poslednej chvíli som sa stiahla.

Mnoho nocí, keď som ju držala v náručí, som zvierala vankúš a premýšľala o tom, aké by to bolo, keby….., keby sa môj život opäť zmenil k lepšiemu, keby som získala späť to, čo som stratila. Štvrťhodinu som usilovne premýšľala, či dcére ublížiť a v poslednej chvíli som to vzala späť. Neviem, kto ma brzdil.

Chodila som k terapeutovi a pomaly som sa dostávala z jamy, ktorú som si vykopala vlastnými rukami a s pomocou tety.

Moja dcéra má dnes 17 rokov. Tak stará, ako som bola ja, keď som ju porodila. A som rada, že som jej vtedy neublížila.