Presne toto zabilo moje manželstvo!

Pravdivá spoveď: „Ako ľahostajnosť zabila moje manželstvo.“
Náročná každodenná rutina, povinnosti a deti sú dostatočné na to, aby sa pár opotreboval. Ale cez hádky, dlhé rozhovory pri kuchynskom stole a ovčie „prepáč“ sa veci zlepšujú a pár buduje nové základy svojho vzťahu. Čo sa však stane, keď na dvere zaklope ľahostajnosť?

Nasledujúci príbeh ukazuje, že ľahostajnosť stačí na to, aby manželstvo zaniklo, aj keď sú k tomu vytvorené tie najlepšie podmienky.

„Ako ľahostajnosť zabila moje manželstvo.“ Príbeh odlúčenia

„V lete pred tým, ako sme sa s manželom rozhodli rozviesť, som išla s najlepšími kamarátkami do kina na film Zlé mamy. Keď hlavná hrdinka zistila, že ju manžel podvádza so ženou, ktorú spoznala na internete, pohádali sa, išli k terapeutovi a potom sa rozviedli.

V jednej chvíli sa hlavná hrdinka pozerá na rodinné fotografie a plače na zemi, v ďalšej stretne dokonalého rozvedeného muža a žije ďalej. Ale rozvod takto nefunguje. Nie je to ľahké rozhodnutie. Vedie k nemu reťazec udalostí a nie je to nič podobné tomu, čo vidíme vo filmoch a televíznych seriáloch.

Dva mesiace po tom, čo som film videla, sme sa s manželom jednej októbrovej noci rozhodli ísť každý svojou cestou. Naše deti spali v spacáku na podlahe našej izby. Bolo to niečo, čo v poslednom čase robili. Keď sa na to teraz pozerám spätne, myslím, že vycítili, že sa v našej rodine niečo zmenilo a je desivé pomyslieť si, že zistili, čo sa deje a jediným spôsobom, ako sa mohli cítiť bezpečne, bolo toto.

V tú noc mi psy spali pri nohách. Bola tma a cítil som, že strach je oveľa silnejší ako napätie vo vzduchu. Nikdy som sa tak necítila za posledných šesť rokov, počas ktorých som sa snažila zachrániť naše manželstvo. Atmosféra bola ťažká, nemohol som ani prehĺtať. Rozmýšľala som, či zaspal, keď som počula jeho hlas.

„Blížime sa ku koncu.“ Povedal. A ja som presne vedela, čo tým myslí, len som bola príliš otupená, aby som reagovala. „Pôjdem,“ povedal. „Zostaň s deťmi.“ V tej chvíli som vedela, že medzi nami niečo rastie. Skúšali sme, boli sme ľahostajní a potom sme skúšali ešte raz. Svojvoľne sme ignorovali celkový obraz a skutočnosť, že nie sme šťastní a premýšľali sme, či to bude odteraz náš život.

Hádky sa stali ľahostajnými.

Niekoľkokrát som mu povedala, že ak nie je spokojný, môže odísť. Niekedy som to myslel vážne a niekedy nie. Potom prišla ľútosť, hnev, obviňovanie, úľava, pocit viny, rozmýšľanie, či je to náš koniec. V ten večer som vedela, že to môj manžel myslí vážne, keď mi povedal, že nechce odísť, ale nemôže ani zostať.

A ja som to vedel povedať, pretože som sa cítil rovnako! Chcela som, aby zostal a aby sa náš život vrátil do starých koľají, keď sme boli šťastní, ale bolo to nemožné. Bolo načase niečo urobiť skôr, ako si a našim deťom ešte viac ublížime. Šesť rokov sme sa neúspešne snažili vrátiť k nášmu starému životu a už sme boli unavení.

Rozhodnutie rozviesť sa trvá roky, a predsa sa to stane v okamihu, ale nejako sa to podarí. Nie je to čiernobiele, ale v hĺbke duše viete, že je koniec. Len chvíľu trvá, kým nájdeš slová, ktorými to povieš. V tú noc, keď odišiel, mi poslal esemesku, v ktorej mi napísal, že mu chýbajú naše deti a psy pri našich nohách, ale že vie, že je to tak najlepšie. A vedela som to aj ja.

Pretože vďaka našej spoločnej bolesti sme vedeli, že nemôžeme zostať spolu a ani jeden z nás sa nechcel vrátiť k starému životu, ktorý by nás priviedol späť k tej októbrovej noci, keď sme sa cítili ako absolútne nič a zároveň všetko a jediné, čo sme chceli, bolo dostať sa preč z tejto stagnácie.“