Rodičia ju vyhodili tehotnú na ulicu, ale ona vytvorila vlastnú rodinu plnú lásky!

Som Mária, mám 27 rokov a ešte pred niekoľkými rokmi som žila na Kréte. V lete pred piatimi rokmi prišla moja priateľka z Atén na dovolenku a ja som sa rozhodla, že ju pohostím. Kamarátka si so sebou priviedla brata, ktorého práve prepustili z armády a tak zostali asi mesiac u mňa doma.

Prežili sme skvelé leto a samozrejme o týždeň neskôr som mala vzťah s bratom mojej priateľky. Ja slobodná, on slobodný, nič zvláštne. Prešiel mesiac a museli sa vrátiť do Atén. Sľúbili sme si, že budeme pokračovať v normálnom vzťahu.

Niečo sa mi na ňom nepáčilo, vtedy som nechápala čo, ale napriek všetkému som ho veľmi milovala.

To, ako sa pozeral na ľudí, ako sa správal? Bol akýsi „chladný“, vzdialený, ale ku mne veľmi srdečný a ja som si ho veľmi nevšímala. 15 dní po jeho odchode som zistila, že som tehotná.

Spanikárila som. Prvé, čo som urobila, bolo, že som mu zavolala. Povedala som mu: „Musíme sa porozprávať, nie je mi dobre, som tehotná.“ Jeho odpoveď ma prekvapila: „Je môj?“ Nechápem, prečo si myslel, že patrí niekomu inému. Kedy som mu dala toto právo?

Prešla som jeho odpoveď a povedala som mu, že sa bojím, že neviem, ako to povedať rodičom, že je to staromódne, že ma vyhodia. Dobre som ich poznala. „No tak, Mária nerob drámy. Teraz zavesím, lebo práca nepočká. Zavolám ti neskôr.“

Bolo to naposledy, čo som ho počula. Tým „neskôr“ myslel „nikdy“.

Teraz, keď som matkou, chápem, aká ponižujúca je takáto reakcia od muža, ktorému bolo povedané, že sa stane rodičom.

Dva dni, vo dne v noci, som mu volala. Do práce, na pevnú linku, na mobil. V práci počúval môj hlas a zavesil. Mobilný telefón nebral a na pevnej linke sa ozvala jeho matka a povedala, že tam nie je. Moja priateľka tiež zmizla, neodpovedala.

Nedokážem opísať zradu, ktorú som cítila ani slzy, ktoré som vyplakala. Nevedela som, čo mám robiť, vedela som len, že nemôžem ísť na potrat, nechcela som, nebolo to pre mňa. Chcela som v tehotenstve pokračovať bez ohľadu na to, čo sa stane. Išla som za mamou a povedala jej to. Ona to povedala môjmu otcovi.

Nasledujúcu hodinu som bola na ulici.

Len tak. „Ty mrcha, ja ťa už nechcem vo svojom dome,“ povedal môj „drahý otec“ a poslal ma preč. Vo vrecku som mala 50 eur. Kúpila som si lístok a nastúpila na loď do Pirea.

S očami opuchnutými od plaču som dorazila do Pirea a vydala sa k jeho domu. Keď som prišla, neklopala som na dvere, lebo som si myslela, že ak ma uvidí, nepustí ma dnu. Čakala som, kým sa objaví a poobede prišiel z práce. Išiel otvoriť dvere, aby vošiel dnu.

Bol prekvapený, keď ma uvidel, celý zbledol. Povedala som mu, že sa musíme porozprávať, že som zúfalá, že ma rodičia vyhodili a som na ulici. „Preber si to v hlave, Mária, skončili sme a prestaň s tými klamstvami a tehotenstvom, povedz to inde,“ povedal a zabuchol mi dvere pred nosom.

Zavolala som jeho sestre z utajeného čísla, aby nezavesila, ale keď počula môj hlas, zavesila mi. Nemala som kam ísť a čo robiť, nemala som peniaze, nemala som nič, nemala som známych ani príbuzných. Išla som na políciu a odtiaľ ma poslali do ubytovne.

V ubytovni som bola 9 mesiacov, vyšetrovali ma lekári, sledovali sociálni pracovníci a stretla som sa s ďalšími dievčatami, ako som ja.

Zrazu som sa zo svojej izby, zo svojej práce, zo svojho domova a od svojich priateľov ocitla v bezfarebných izbách, v cudzom meste s cudzími ľuďmi, ale konečne tak veľmi vlastnými.

Na Nový rok sme mali malú oslavu, všetci sme boli tehotní, fotili sme sa, smiali, tancovali a cinkali pohármi pomarančového džúsu. S týmito dievčatami som sa zblížila, stali sa z nás kamarátky, bojovali sme spolu. Moji rodičia ma nikdy nekontaktovali. Ani on sa nikdy neukázal.

Porodila som zdravé dievčatko, ktoré sa stalo celým mojím životom, mojím jediným príbuzným, jediným človekom, ktorý ma skutočne miluje. Prešli roky, dnes má moja dcéra 4 roky. Už rok som s mužom, ktorý ma miluje. Moje dieťa miluje, akoby bolo jeho vlastné a žijeme spolu.

Prežila som ťažké obdobie, otehotnela som na ulici, vyhodili ma tehotnú, bývala som v neznámych izbách u cudzích ľudí, neužívala som si tehotenstvo, bola som predaná tým najhorším spôsobom, ale podarilo sa mi vybudovať pravú rodinu, plnú lásky.

Chcem sa poďakovať všetkým, ktorý sa o mňa a moje dieťa postarali a všetkým dievčatám, ktoré stáli pri mne a dodnes sme v kontakte. A keď sa ma niekedy ľudia pýtajú: „Kde sú jej starí rodičia? Jej otec?“ Hovorím im: „Sú mŕtvi!“