Všimol si bezdomovca, ktorý ho prosil o jedlo. Vtedy ešte nevedel, aký je to človek…

„Minulý týždeň som sa zastavil v pekárni, aby som si kúpil niečo na raňajky. Keď som jedol v aute, všimol som si bezdomovca sediaceho na chodníku so psom.

V ruke držal špinavý kus kartónu, na ktorom bolo veľkými písmenami napísané, že žiada peniaze alebo nejaké jedlo pre seba a svojho psa. Vyzeral ako človek, s ktorým život zaobchádzal tým najhorším, najkrutejším možným spôsobom.

Pokiaľ som sa na to pozeral, nikto z okoloidúcich sa nezastavil, aby mu niečo dal. Ale nebol sklamaný. S kartónom v ruke a psom vedľa seba trpezlivo sedel na tom istom mieste, neviditeľný pre zvyšok sveta. Keď som dojedol raňajky, rozhodol som sa, že sa vrátim do pekárne po ďalšie syrové koláče a bochník chleba.

Cestou von som sa vrátil k autu po vrecko granúl, ktoré som kúpil pre svojho psa. Potom som pristúpil k bezdomovcovi, aby som mu ich dal.

Hneď ako uvidel igelitové vrecko z mojej rúry, zoširoka sa usmial. Ale len čo som mu dal granule pre jeho psa, doslova sa stratil. Len čo sa mu podarilo spamätať, začal mi trasúcim sa hlasom hovoriť, ako veľmi mi ďakuje. Povedal mi, že už dávno sa k nemu nikto nesprával ako k skutočnému človeku.

Spýtal som sa ho či je ochotný tvrdo pracovať za slušnú mzdu a on mi povedal, že bude najpracovitejším a najoddanejším zamestnancom, akého som kedy mal.

Dal som mu 20 eur a povedal som mu, aby sme sa na druhý deň ráno stretli na tom istom mieste. Na druhý deň som sa opäť zastavil v pekárni. Ako som sľúbil, čakal tam na mňa. Nasadol so svojím psom do môjho auta a vyrazili sme na stavenisko.

V skutočnosti mi toho veľa nepovedal. Tento muž bol skutočne pracovitý. Celý deň nosil drevo a náradie a ani raz sa nesťažoval.

Počas dňa som sa dozvedel, že prišiel o manželku pri autonehode a že jeho dom, ktorý kúpil s takým úsilím a obetami, mu banka zabavila. Nemal deti ani príbuzných a v noci prespával pod mostom. Väčšina jeho majetku mu bola ukradnutá.

Vždy, keď si od ľudí na predmestí vypýtal peniaze alebo jedlo, nejeden človek naňho pľul alebo ho kopol. Hoci väčšina ho jednoducho ani nevidela. Pre nich bol neviditeľný. Povedal mi, že niekoľkokrát dospel k tomu, že chcel ukončiť svoj život. Ale vždy ho zastavil jeho pes.

„Ak odídem,“ povedal, „čo bude s mojím jediným priateľom?“

Na konci dňa som mu dal odmenu: 70 eur. Pohľad na jeho tvár stál za to. Požiadal som ho, aby sa v najbližších dňoch opäť vrátil do práce. O týždeň neskôr, keď som sa vrátil, ma požiadal, aby som ho vysadil na inom mieste, a nie v pekárni, kde som ho vždy nechával. Vysvetlil mi, že za peniaze, ktoré som mu dal, si prenajal malý suterénny byt neďaleko pekárne.

Zaplatil vopred na dva mesiace. Povedal mi, aké dôležité je pre neho a jeho psa, aby nemuseli v noci spať vonku v chlade. Vyzeral úplne inak ako muž, ktorého som ráno videl pred pekárňou. Sľúbil mi, že bude k dispozícii budúci týždeň, ak ho budem potrebovať v práci.

Povedal som mu, že budúci týždeň budem pracovať na druhej strane mesta. Ale predtým, ako odídem, urobím si odbočku do pekárne, aby som ho mohol vziať so sebou.“

Zdieľajte tento úžasný príbeh aj s ostatnými. Niekedy treba dať ľudom šancu a nesúdiť ich podľa vzhľadu…