Zostal som sám s 13-mesačným dieťaťom…Nikdy sa nevzdávajte!

Volám sa Mano a pred piatimi rokmi som prišiel o manželku, ktorá ochorela na rakovinu. Bol som nútený postaviť sa na nohy takmer násilím, aby moja dcéra neskončila vo výchove u svojej 70-ročnej babičky, mojej matky a neskôr v ústavoch. Aby som nestratil svoje dieťa tak, ako som stratil svoju detskú lásku. Svoju manželku som spoznal na strednej škole a všetci hovorili, že keď odídem ako vojak, náš vzťah sa skončí. Nakoniec sme dokázali, že ostatní aj my sami sme sa mýlili. Ona išla na vysokú školu, ja do armády, ona získala titul, ja som sa vrátil a našiel si prácu a stále sme boli spolu.

Vzali sme sa z lásky a stali sme sa rodičmi z vlastného rozhodnutia. Moja dcéra bola tým najlepším darom, aký mi kedy dala. Žiaľ, nestihli sme si ju užiť… Začalo to obyčajnou horúčkou a potom strašnými bolesťami kolien. Testy to objasnili: Rakovina. Stále som jej hovoril, že to prekonáme, ale veľmi tomu neverila. Robila všetko pre to, aby bola mne a nášmu dieťaťu čo najbližšie. Pretože vedela, že ak pôjde do nemocnice, už nikdy nevyjde. Skutočne, keď to už nebolo možné a musela byť hospitalizovaná, išla do nemocnice a nikdy z nej nevyšla. Lieky nezaberali, každý deň sa jej stav zhoršoval.

Fotografoval som jej dievčatko, ale v poslednom štádiu už nevidela. „Chodí?“ pýtala sa ma. „Áno,“ povedal som a ona sa usmiala. „Odišla“ raz popoludní, tých 5 minút, keď som išiel dole do stánku po vodu. Nechcela mi zomrieť v náručí, aby ma netraumatizovala na celý život. Aj v smrti ma milovala… Vrátil som sa domov. V deň pohrebu sme spolu zamávali jej mame a pozdravili sa jej malou rúčkou? V dňoch som predstieral, že som klaun a v noci som zhasol svetlo, zapálil jej sviečku a plakal. Mnoho nocí som prosil Boha, aby si pre mňa prišiel, ale ráno, keď sa moje dievčatko zobudilo a pýtalo si mlieko, som to oľutoval. Boli chvíle, keď som ju potreboval viac ako kedykoľvek predtým.

Keď malo moje dievčatko kŕče z horúčky, keď sme ju krstili, keď išla prvý deň do škôlky, keď mi volali učitelia, aby som ju vyzdvihol, lebo mala v polovici roka separačnú úzkosť, keď ma vyhodili z domu a našiel som si akúkoľvek prácu, lebo som sa bál, že moje dievčatko bude hladné. Pre prípad, že by som nemal potrebné veci, aby som ju mohol zabezpečiť. Takto prešlo šesť rokov. Dnes je rovnaká ako jej mama a ja stojím hrdo po jej boku, hrdý na to, že napriek tragédii, ktorú sme dlho prežívali, z našej lásky zostalo niečo veľmi dôležité, to, o čom si nikto nemyslel, že vydrží.

Moja dcéra vie, že jej mama zomrela na rakovinu. Povedal som jej celú pravdu. Na začiatku sme prežívali veľmi ťažké obdobie a potom ešte ďalšie. Keď ste s dieťaťom sami, každý deň vám pripadá, akoby sa zasekol na začiatku, akoby nikdy nebol ďalší. Akoby sa čas zastavil. Nový rok sme strávili so slzami, Vianoce so smútkom, leto zavretí v byte, pretože som si nemohol dovoliť ísť ani na našu chatu, ktorá bola roky zatvorená, takmer od manželkinej smrti.

Nie je to ľahké, ale dá sa to prekonať. Nakoniec sa to prekoná. Je to o tom, nechať čas a dieťa robiť svoju prácu. Veľká práca mojej dcéry, stala sa mojou hnacou silou a dôvodom, prečo som nenasledoval manželku. Nevzdávajte sa, pre každého a pre každú sa niečo nájde. Stačí sa ráno zobudiť a povedať si: „Vďaka Bohu, že je na svete niekto, kto má rád moje dieťa“.

Podeľte sa o tento príbeh aj so svojimi priateľmi.