„Kedysi sme si sadli a rozprávali sa. Dnes len čítam, kedy bol naposledy online.“

Pamätáš sa?

Na kuchyňu voňajúcu po koláči, na smiech, ktorý sa niesol po dvore, na slová, ktoré hriali viac ako teplá deka. Na to, keď si si sadla k mame, alebo k babičke, a stačilo len byť. Niečo povedať. Počúvať.

Dnes?
Zahľadíš sa do mobilu, uvidíš zelený krúžok vedľa mena – „bol online pred 13 minútami.“ A to je všetko.

🕰️ Nie sme nahnevané. Sme len trochu smutné.

Nie preto, že by nás deti nemali rady. Ale preto, že život ich učí byť rýchlymi. Zabúdajú, že ticho v hlase mamy tiež niečo znamená. Že aj keď si neprosíme, veľmi nám chýba otázka: „Ako sa máš, mami?“

A my?

My si prezeráme staré fotografie. Nie preto, že by sme nevedeli ísť s dobou. Ale preto, že nám v tej starej dobe bolo ľudskejšie.

❤️ Nechceme veľa. Len vedieť, že niekomu chýbame.

Ak toto čítaš a máš niekoho, komu si sa dlho neozval – urob to dnes. Nečakaj na sviatky. Nepíš len „dík“ do správy. Zavolaj. Príď. Objím.

A ak si tá, čo čaká – vedz, že v týchto riadkoch nie si sama.
My, mamy, babičky, ženy s príbehom – cítime rovnako.

Zdieľaj tento článok, ak ti niekto chýba. Možno aj jemu chýbaš – len nevie, ako to povedať.