Moje dieťa vychovali moji rodičia. Môj syn ma nechce ani vidieť, ani spoznať…
15 mája, 2022Odmalička som bola výborná žiačka a snívala som o skvelej kariére. Ako väčšina detí v mojom veku, aj ja som sa zamilovala do spolužiaka na strednej škole. Bol to môj prvý záväzný vzťah. Zažili sme spolu veľa zábavy. Rešpektoval moje ciele a podporoval ma.
Každý deň som sa učila celé hodiny a zvyšný čas som trávila so svojím priateľom. Tesne pred skúškou som niečo poznamenala, meškala mi menštruácia. Najprv som tomu nevenovala pozornosť. Niekedy sa to stáva zo stresu… ale začali sa objavovať ďalšie príznaky a ja som si išla do lekárne kúpiť tehotenský test. Vyšiel pozitívne.
Mala som pocit, že všetky moje sny sú navždy preč.
Plakala som… prezradila som svojmu priateľovi a rodičom, čo sa presne deje… bolo to najhoršie obdobie môjho života. Nemohla som sa zmieriť s tým, že toľko úsilia a štúdia vyjde nazmar.
Nechcela som to dieťa, ale rodičia mi nedovolili ísť na interupciu. Pre nich to bol hriech. Môj priateľ s tým nechcel mať nič spoločné a od začiatku to dal jasne najavo a zmizol. Matka mi navrhla, aby som urobila skúšku, študovala a ona by vychovávala dieťa, kým nedokončím štúdium.
Samozrejme, bola som nadšená. Nechcela som to dieťa. Chcela som študovať. Našťastie sa všetko podarilo zachrániť na poslednú chvíľu a potom som si hovorila, že sa uvidí, čo budem s dieťaťom robiť neskôr a ako to zvládnem. Cítila som sa vďačná.
Prešli roky, ja som dokončila štúdium a môj syn vyrastal s mojimi rodičmi.
Chcela som však získať aj magisterský titul. Prinútila som rodičov, aby si dieťa nechali ešte niekoľko rokov, aby som mohla odísť študovať do zahraničia. Videla som, že sú nahnevaní, ale nič viac nepovedali. Odišla som a nechala som tam svojho syna.
Odišla som do Londýna, kým som nedokončila postgraduálne štúdium. Profesor, ktorý ma mal veľmi rád, mi tam našiel veľmi dobrú prácu v mojej špecializácii. Prijala som to bez rozmýšľania. Keď som zavolala rodičom, aby som im to oznámila, veľmi sa nahnevali. Povedali mi, aby som sa neodvážila vrátiť a aby som nikdy neobťažovala dieťa ani ich.
Po niekoľkých rokoch som sa profesijne posunula a zarábala som veľa peňazí, ktoré som posielala na synove výdavky. Vrátila som sa domov a išla som ich navštíviť, aby som videla svoje dieťa. Moji vlastní rodičia ma prijali veľmi chladne a môj syn ma ani nepoznal.
Samozrejme, ani ja by som ho nespoznala, keby som nevedela, kto to je. Veľmi vyrástol. Nevidela som žiadne jeho fotografie, pretože rodičia mi ich tvrdohlavo odmietali poslať bez ohľadu na to, ako veľmi som ich prosila, keď sme sa rozprávali na sviatky a narodeniny. Peniaze si napriek tomu vzali.
Povedala som mu, že som jeho mama. Že ak chce, môže ísť so mnou do Londýna, chodiť tam do školy a žiť so mnou.
Vtedy sa rozpútalo peklo. Začal kričať a plakať. Kričal, že ma nechce, že ma nepozná a nechce, aby som sa s ním rozprávala. Povedal mi, že mu klamem a že jeho mama je moja mama. Pribehol a objal mamu a tá ma vyhodila z domu a varovala ma, aby som sa nevracala.
Povedala som jej, že je to všetko jej vina. Nútila ma, aby som si nechala dieťa, ktoré som nikdy nechcela. Že som posielala peniaze, ktoré použila, ale neposlala mi ani jednu jeho fotku. Nesúhlasila, aby ma prišli navštíviť, hoci som jej to ponúkla. Zaplatila by som aj všetky výdavky.
Od toho dňa sme sa už nikdy nerozprávali. Je to už päť rokov. Môj syn má teraz 12 rokov. Pokračujem vo svojom živote v Londýne, naďalej mu posielam peniaze na jeho výdavky. Nie je to jeho vina. Viem, že mu nič nechýba a že moji rodičia sa oňho starajú.
Keby som mohla vrátiť čas, nepovedala by som im to a našla by som spôsob, ako to vyriešiť. Som veľmi spokojná so svojou kariérou a kvalitou svojho života, ale vždy je tu tieň, ktorý ma trápi…