Bola som v ôsmom mesiaci tehotenstva, keď sa môj manžel nevrátil domov. Zavolala som mu a on mi to povedal do očí…

V živote sú chvíle, keď nemáte slov. Toto bol jeden z takýchto momentov. Potom som sa spamätala a uvedomila si, že je to tak lepšie. Mala som problém otehotnieť, ale po piatich rokoch snaženia sa mi to konečne podarilo! Prvých pár týždňov bol môj manžel šťastný, plánoval, čo bude s bábätkom robiť, aké aktivity budú spolu robiť atď.

Potom, keď sa správa rozšírila, sa ma všetci začali pýtať, ako zvládam tehotenstvo. No, bolo to dosť zlé. Prvé tri mesiace som takmer neustále zvracala, pomohla mi len infúzia. Snažila som sa nesústrediť len na svoje tehotenstvo a požiadala som o to aj rodinu a priateľov, pretože som vedela, že aj môj manžel potrebuje pozornosť.

Zdá sa však, že to nestačilo. Potom sa môj partner zmienil o probléme, že je medzi nami čoraz menej intimity. Ak mám byť úprimná, na sex mi už veľa energie nezostávalo. A neskôr, keď mi začalo nápadne rásť brucho, bol to môj manžel, kto si začal držať odstup, pretože mu vadili fyzické zmeny. Pracoval čoraz viac nadčasov a hovoril, že pre dieťa bude mať všetko.

Bola som v ôsmom mesiaci, keď neprišiel domov z práce. Spanikárila som, nehoda? A on konečne odpovedal na môj stý telefonát. Je mi to ľúto, povedal, „nie je na to pripravený“ a do niekoho sa zamiloval. Vráti sa domov po svoje veci, odsťahuje sa. Bola som zničená, nevedela som, ako ďalej, nevedela som, čo s nami bude, sama s dieťaťom.

Keď sa na druhý deň balil, povedal mi, že samozrejme chce byť s dieťaťom v kontakte a že príde na pôrod. Požiadala som ho, aby to nerobil a aby sme sa o návšteve porozprávali. Naša dcéra má teraz 2 roky a jej otec ju videl možno 4 krát…