Mal len desať rokov, ale bol už päťkrát adoptovaný a päťkrát sa vrátil do sirotinca. Už nedúfal, ale stalo sa niečo neskutočné…

Malého chlapca si už niekoľkokrát adoptovali, ale vždy ho vrátili do sirotinca, a potom sa stalo niečo zvláštne… Už sa neodvažoval dúfať, že si ho niekto adoptuje, pretože bol „starý“ a nikto ho nepotreboval. Chlapec si pamätá, ako bol prvýkrát v pestúnskej starostlivosti, keď mal len dva roky. Jeho mama bola šťastná, vždy sa smiala a vždy ho brala so sebou, aby ho predstavila svojim priateľom.

Keď mal Jancsik štyri roky, pestúnska rodina si s ním sadla a porozprávala sa. Pestúnka mu povedala, že čakajú dieťa a že sa bude musieť vrátiť do detského domova a že o rok si ho opäť vezmú. Chlapček sa veľmi trápil a horko plakal, prosil svojich pestúnov, aby ho už nenechávali v sirotinci, ale oni odišli a už sa nikdy nevrátili.

O šesť mesiacov neskôr si chlapca opäť adoptoval niekto iný, riaditeľ detského domova povedal súčasným pestúnom, ako veľmi chlapec trpel, keď ho prví pestúni priviedli späť do detského domova. Zdalo sa, že súčasná matka to chápe, ale po dvoch týždňoch bol chlapec vrátený do sirotinca. Druhá pestúnka tvrdila, že dieťa veľa jedáva a oni to dieťaťu nemôžu zabezpečiť.

Chlapec toho veľa nezjedol, ale požiadal matku, aby mu upiekla hranolky, na čo matka odpovedala, aby zjedol to, čo má ona. Dala dieťaťu misku kaše. Jancsik zjedol niekoľko lyžičiek, ale keďže ovos nemal žiadnu chuť, viac si nepýtal. Tretíkrát dieťa vzali späť do detského domova, pretože bolo veľmi tiché. Štvrtýkrát ho vzali späť, pretože nepočul hudbu a piatykrát, pretože bol často chorý.

Vedúci sirotinca už dieťa neukazovali žiadnym potenciálnym náhradným rodičom, pretože vedeli, koľko frustrácie a utrpenia prežil. Zo šťastného chlapca sa stalo tiché, uzavreté dieťa. Už nezávidel adoptovaným deťom. Jedného dňa sa v škole sirotinca pokazilo kúrenie, takže deti zo sirotinca museli na chvíľu odísť do neďalekej školy. Hneď v prvý deň si Jancsik našiel kamaráta, čo ho prekvapilo, pretože nebol zvyknutý mať k niekomu blízko.

Druhý chlapec sa volal tiež Jancsik a tak sa dohodli, že bude Jani. Postupom času sa obaja chlapci stali nerozlučnou dvojicou, hrali sa spolu počas prestávok a Jani každý deň sprevádzal Jancsika do sirotinca. Jedného dňa Jani pozval Jancsika k sebe domov a hrali sa spolu na počítači. Jani mal doma len matku, kŕmila obe deti a sledovala, ako je Jancsik smutný.

– „Jancsik, môžeš k nám chodiť častejšie a cez víkendy tu môžeš aj spať,“ povedala Janiho mama.
– „Môžem naozaj prísť?“ spýtal sa Jancsik šťastne.
– Samozrejme, odpovedala Janiho mama s úsmevom.

V ten víkend Jancsik zostal nocovať u svojho kamaráta. Riaditeľka detského domova videla, akú radosť z toho Jancsik má a tak ho nechala ísť, ale zavolala si Janiho mamu, aby sa s ňou porozprávala:

– „Dobrý deň, volám sa Silvia,“ predstavila sa riaditeľka.
– Ja som Andrea, povedala s úsmevom Janiho mama.
– Poznáte príbeh dieťaťa? Riaditeľka sa spýtala.
– Nie, odpovedala Andrea. Čo sa stalo?
-Mala by ste vedieť, že Jancsik mal veľmi smutný osud, a potom jej povedala o živote dieťaťa.

Andrei bolo Jancsika ešte viac ľúto. Riaditeľka mala dilemu, pretože nevedela, čo sa stane s priateľstvom týchto dvoch chlapcov, keď sa Jancsik vráti do školy v detskom domove. Andrea, Janiho mama, odporučila, aby boli obaja chlapci ponechaní sami sebe.

Riaditeľka sa Andrey spýtala či jej nevadí, že Jancsik trávi toľko víkendov u nich doma a dokonca u nich aj prenocuje?
– Žiadny problém, odpovedala Andrea. Pozvala som to dieťa k nám domov.

Práca v sirotinci sa skončila, Jancsik sa vrátil do školy, ale ich priateľstvo zostalo. Jani ho chodil každý deň navštevovať do sirotinca. Po šiestich mesiacoch žil Jancsik s Janiho rodinou a jeho matka si ho adoptovala a vždy sa k nemu správala ako k vlastnému synovi.

Riaditeľka sa Jancsika spýtala či sa chce nasťahovať do tejto rodiny a on súhlasil. „Toto je tvoj narodeninový darček,“ povedala riaditeľka a usmiala sa. Andrea sa tiež veľmi potešila, že chlapec má jedenáste narodeniny a spýtala sa ho, čo by si prial.

Môžem si dať hranolky? – opýtal sa.
– Samozrejme, môžeš si vziať celú misku, odpovedala Andrea s úsmevom a vyšli z riaditeľne držiac sa za ruky. Riaditeľka ich mlčky pozorovala a cítila, že Jancsik konečne našiel svoju skutočnú rodinu.

Aký krásny koniec. Podeľte sa o tento príbeh aj so svojimi priateľmi.