„Odpojili nám elektrinu a ja nemám školskú tašku. Budem nosiť svoje knihy v rukách“: Je mi tak ľúto, kde sa ako krajina nachádzame…
2 októbra, 2022„Odpojili nám elektrinu a ja nemám školskú tašku. Budem nosiť svoje knihy v rukách“: Je mi tak ľúto, kde sa ako krajina nachádzame…
Dnes som zažila niečo, z čoho sa mi chce ozaj plakať. Ráno som bola u lekára a prišla mamička, samoživiteľka (zomrel jej manžel 😥) s malým dievčatkom… Myslela som, že má 7 rokov a toto malo 9…). Potom vošla k lekárovi a počula som, ako si pýta peniaze, lebo dnes im elektrárne odpojili elektrinu…
Povedali mi, že na opätovné pripojenie potrebujú aspoň 200 €. Matka si od priateľov a známych pýtala 120 €… Ja som vytiahla ďalších 80 € a ona sa na mňa pozrela s vyvalenými očami, lebo mám 19 rokov…
Ja hovorím „choďte jej zaplatiť hneď“. Kým ona išla k pultu zaplatiť, ja som zostala s dievčatkom, spýtala sa ma či bude zajtra zapnutá televízia, a či bude fungovať chladnička. A ja som povedala, že áno. Spýtala som sa jej, či má tašku do školy, ktorá začína v pondelok a ona povedala, že nie. „A ako budeš nosiť knihy?“ Opýtala som sa. Hovorí: „Škola je blízko, budem ich nosiť na rukách.“
Zarazila som sa. Vzala som ju a vošli sme do prvého obchodu, ktorý som videla pred sebou. Povedala som jej, aby si vybrala, ktorú chce a ona si vybrala tú najlacnejšiu! Povedala som jej, nech si vyberie, ktorú skutočne chce a ona si potom vybrala tú, ktorú naozaj chcela…
Keď sme vyšli von, objala ma a povedala: „Ďakujem, ďakujem, teraz sa mi malé deti nebudú smiať.“ Nechala som malú s jej mamou a nemohla som prestať plakať. Ktorý sociálny štát toto dovolí… Je mi veľmi ľúto, kam sme sa ako krajina dostali.
