Moje vlastné dieťa ma volá teta: Dala som svoju dcéru bratovi, pretože on a jeho manželka nemohli mať dieťa…

Pred rokmi som porodila krásne nemanželské dievčatko. Mala som len 18 rokov a mala som pomer s mladým mužom z dediny, ktorý ma hneď, ako zistil, že som tehotná, opustil a odišiel. Jeho rodina sa ma zbavila, pretože nikdy nechceli aby som bola ich nevestou. Nikdy sa so mnou nezaoberali a nepýtali sa, čo sa stalo s dieťaťom. Akoby nikdy neexistovalo.

To, že som tehotná, som zistila pomerne neskoro a nedalo sa to nijako napraviť. Keď som porodila, dala som dieťa svojmu bratovi, ktorý so svojou manželkou nemoholi mať dieťa. Bojovali mnoho rokov, ale ako sa ukázalo, nebolo im súdené. Veľmi si priali založiť si rodinu a keď videli, že sa im roky nedarí mať dieťa, išli k lekárovi a testy ukázali, že moja švagriná má veľmi vážny gynekologický problém a bolo jej povedané, že nikdy nebude môcť otehotnieť.

Vychovávať moje dieťa sama neprichádzalo do úvahy a najlepším riešením bolo, aby sa ho ujal môj brat s manželkou. Aspoň by som ho videla, vedela, kde je a čo robí. Na naše odlúčenie nikdy nezabudnem. Mala som pocit, že mi vytrhli kus srdca, ale neľutujem to. So mnou by nevyrástla dobre. Bola som vo fáze, keď som práve skončila školu a nevedela som, čo so svojím životom.

Nemala som peniaze. Moji rodičia nechceli, aby som si dieťa nechala ani za nič. Kde ste počuli o nemanželskom dieťati v našej dedine? Môj brat a jeho manželka boli aspoň dobre situovaní a ja som od začiatku vedela, že moje dieťa s nimi bude dobre vyrastať, získa vzdelanie a bude mať veľmi dobrý život. Dieťa ma volalo teta. Boli sme celá rodina a ja som bola šťastná, pretože som sledovala, ako moje dievčatko vyrastá, ako sa z nej stáva krásna žena.

Bolelo ma každé jej „teta“, nepoznala pravdu, ale lepšie pre nás všetkých. Vyrastala vedľa mňa a nevedela, že som jej mama, ale stačilo mi, že som ju videla zdravú a šťastnú. Po rokoch som to už nevydržala a odišla som do zahraničia. Tam som sa vydala a mám tri deti, ale mojím prvorodeným dieťaťom, mojou pýchou a radosťou, mojou neznesiteľnou bolesťou bude vždy ona.

Milujem ju a ona miluje mňa, máme zvláštne puto, ale vždy, keď mi povie teta, je to ako nôž v mojom srdci. Aspoň tu, kde som, to nevidím tak často, nie že by mi to zmierňovalo bolesť. Stále si telefonujeme a počúvam, že robí pokroky a stáva sa veľkou a odvážnou. Vždy, keď prídem domov, všetci sa stretneme a ona nazýva moje deti svojimi bratrancami a sesternicami, pričom nevie, že sú to vlastne jej súrodenci.

S bratom a jeho manželkou sme sa rozhodli, že jej nikdy neprezradíme pravdu. Nemusí to vedieť. Bude jej to viac ubližovať ako pomáhať. V jej veku sa pripravuje na založenie vlastnej rodiny a takáto správa by ňou psychicky otriasla. To nechcem. Radšej zostanem jej tetou a budem na ňu hrdá z diaľky.

Ak sa Vám tento príbeh páčil, zdieľajte ho aj so svojimi priateľmi.