Narodilo sa im krásne bábätko, potom sa však dozvedeli zdrvujúcu správu …

Keď sa Astrid narodila, nikto netušil, že dievčatku zostáva len niekoľko týždňov života. Ale už o deň neskôr sa jej rodičia Amelia a Charles Tordoffovci dozvedeli zdrvujúcu správu, že Astrid má len „polovicu srdca“.

Vrodenú chybu, nazývanú syndróm hypoplastického ľavého srdca, objavila pôrodná asistentka počas rutinnej kontroly nasledujúci deň.

Krásna Astrid bola „jednoducho dokonalá“, keď sa pripojila k svojej mame, otcovi a dvom sestrám, ktorí s nadšením očakávali jej príchod.

Počas čakania rodiny zo Sheffieldu na prepustenie nasledujúci deň začali zvoniť poplašné zvony, pretože rutinné kontroly trvali dlhšie, ako sa očakávalo.

„Astrid prišla na svet v plnej sile a prvých 16 – 17 hodín svojho života sa zdala byť úplne v poriadku,“ povedala mama Amelia Tordoffová. „Bola čulá, dobre sa kŕmila a celkovo bola veľmi milá. Prežila som s ňou celú noc v nemocnici, blažene netušiac, čo sa stane.“

Tragicky sa zistilo, že Astrid mala šelest na srdci, ktorý je u novorodencov pomerne častý.

„Z výrazu tváre sa dalo tak trochu vyčítať, že ide o výrazný šelest, nie o malý,“ povedala Amelia.

„Zo stavu čírej radosti som prešla do stavu, keď som si myslela: „Čo sa to preboha deje?“. Snažila som sa zostať pokojná, pretože som si stále myslela, že bude v poriadku – ale mala som pocit, akoby som zažila nejaký zvláštny mimotelový zážitok.“

Neskôr v ten deň bola malá prevezená na špecializované oddelenie srdca v detskej nemocnici v Leedsi.

V piatok, dva dni po narodení, sa potvrdilo, že Astrid má komplexnú srdcovú vadu známu ako syndróm hypoplastického ľavého srdca, čo znamená, že má len polovicu funkčného srdca. Rodina dostala dve možnosti a musela sa rozhodnúť pre nemožné. Mohli nechať prírode voľný priebeh a rozhodnúť sa pre tzv. komfortnú starostlivosť, alebo sa rozhodnúť pre riskantnú paliatívnu operáciu, ktorá ponúkala šancu na predĺženie jej života.

„Keby sme si mysleli, že ju to napraví, bezpochyby by sme sa rozhodli pre operáciu,“ povedala Amelia.

„Pravdepodobne mala šancu 50 na 50, že ju prežije, a ak by ju prežila, čakali by ju ďalšie operácie. Ale nezdalo sa nám, že by jej to, že to podstúpi, prinieslo nejakú kvalitu života. „Bolo to jednoducho strašné rozhodnutie a ja sa budem vždy pýtať, či sme urobili správne. Ale myslím, že v hĺbke duše viem, že sme to urobili.“

Rodine, ktorá očakávala, že Astrid bude mať maximálne dva alebo tri dni, bolo navrhnuté, aby sa presťahovala do domáckejšieho prostredia detského hospicu Bluebell Wood v Sheffielde.

„Vziať si ju domov sa nám nezdalo správne, potrebovali sme tú ďalšiu pomoc a podporu. Možno to bude znieť zvláštne, pretože Astrid je veľmi dôležitou súčasťou našej rodiny, ale potrebovali sme, aby náš domov zostal bezpečným priestorom pre naše ďalšie dve dievčatá,“ povedala Amelia.

„Znie to smiešne, ale Bluebell Wood bude vždy Astridiným domovom. Máme naň také krásne spomienky a opatrovateľský tím sa k nám všetkým správal úžasne.“

Astridina široká rodina sa s ňou prišla stretnúť v priebehu niekoľkých nasledujúcich dní, pričom si veľmi dobre uvedomovala, že čas beží. Ona však naďalej vzdorovala nepriazni osudu. „Každý deň s Astrid bol darom, ale keďže sme mali ďalšie dievčatá, naše životy boli rozorvané do mnohých rôznych smerov,“ povedala Amelia.“O všetkom sme pochybovali. Ako by mohla mať polovicu srdca, keď žila celé dni a dni?“

O pár dní neskôr sa Tordovci presťahovali do väčšieho rodinného apartmánu, kde zostali po zvyšok Astridiných 21 dní v Bluebell Wood.

„Cítili sme sa viac ako doma a dostali sme sa do určitej rutiny. Dievčatá k nám chodili po škole a každý deň nás na pár hodín videli,“ povedala Amelia. „Na to, že to bola traumatizujúca skúsenosť, hovoria o Bluebell Wood len krásne a pozitívne veci, čo svedčí o tom, aké je to miesto.“

Dodala: „Prechádzate doslova peklom, tým najhorším, čo môže ktokoľvek zažiť, a napriek tomu sa o vás tak dobre starajú. „Bez Bluebell Wood by to bolo úplne iné. Nemali by sme takú podporu a nemohli by sme si vytvoriť všetky tie pozitívne spomienky – nielen pre nás, ale aj pre dievčatá a naše rodiny.“

Amelia povedala, že jej a manželovi Charlesovi to umožnilo nezložiť sa pred svojimi dvoma dcérami, aby ich nevideli „úplne zlomených“. „Vždy sme k nim boli veľmi úprimní, ale dúfam, že sme ich ochránili pred tou najhoršou hrôzou,“ povedala. „Ľudia sa ma pýtali, ako môžem čeliť tomu, že sa vrátim do hospicu na poradenstvo. Hovorím im, že je to miesto, kde sa cítim najviac spojená s Astrid – je to jej domov.“

Dievčatko bohužiaľ zomrelo v náručí svojich milujúcich rodičov v skorých ranných hodinách.

Prajeme im veľa síl…