Boh existuje a vidí. Je vďačná ľuďom, ktorí ju prijali tak, ako jej vlastní rodičia nie…

Prečítala som si Elsin príbeh o jej nevlastnej matke a jej manželovi, ktorý ju vychovával a nabrala som odvahu napísať vám svoj príbeh. Som Hope Mám dve malé dievčatá a som tiež osamelý rodič. Pred dvoma rokmi som pri autonehode prišla o manžela a odvtedy som na výchovu svojich princezien sama.

Žijem na vidieku a keďže tunajšia spoločnosť je uzavretá, veci sú ťažšie. S rodičmi som nemala najlepší vzťah, ale pokiaľ som bola vydatá a nežila som s nimi, boli sme zvyčajne v pohode.

Keď som prišla o manžela, z citových dôvodov som nemohla ďalej žiť v dome, v ktorom sme žili, vzali sa a mali deti, každý jeho kút mi bol nožom v srdci.

Rozhodla som sa, že ho opustím, odsťahujem sa a kedykoľvek sa budem cítiť pripravená alebo keď moje deti vyrastú, prídu.

Keď som si našla nájomníka, dohodli sme sa na termíne môjho odchodu a keďže som nemala peniaze na prenájom iného domu a chcela som si našetriť peniaze na splatenie niektorých pôžičiek, odišli sme bývať k mojim rodičom. Spočiatku bolo všetko v poriadku, ja som pracovala, oni sa starali o deti a vždy, keď som prišla z práce, sme sa hrali alebo robili domáce práce.

Po čase však svoj postoj ku mne zmenili. Ak som sa trochu oneskorila pri návrate z kancelárie, počítali mi sekundy, ak som chcela ísť s kamarátkou jednu sobotu v mesiaci na kávu, povedali, že nemôžu strážiť deti. Raz mi zavolal môj vedúci, aby sa ma niečo opýtal na nejaké faktúry, vypytovali sa ma, kto je a čo chce. Ja som bola vdova a musela som byť opatrná.

Veľmi rýchlo ma život s nimi začal dusiť a bohužiaľ ohrozoval aj moje dievčatá.

Jedného dňa, bolo leto, sme sa s dcérami rozhodli ísť na prechádzku do prístavu. Obliekla som ich do šortiek a blúziek a len čo sme otvorili dvere, aby sme odišli, zbadala nás moja mama a rozpútalo sa peklo. Začala kričať pred deťmi, že či sa nehanbím zobrať dievčatá von v šortkách.

Deti sa jej kriku zľakli, plakali až do večera, pretože sme nakoniec nešli. Takéto incidenty pokračovali, napätie a hádky v dome boli na dennom poriadku a moja staršia dcéra sa začala zle učiť. Až jedného dňa prišiel posledný úder. Pracujem v účtovnej firme a je známe, že na začiatku roka, keď všetci podávajú daňové priznania, máme veľa práce.

Raz popoludní som zavolala domov, že prídem o hodinu neskôr, lebo som ešte neskončila a musím zostať a urobiť nejaké dodatky.

Otcova odpoveď znela, že si nemôžu nechať malé deti, pretože sa s mamou dohodli, že pôjdu niekam von. Povedala som mu, že si ich môžu vziať so sebou a že nemôžem odísť s toľkou prácou, lebo by som prišla o zamestnanie.

Povedal: „Ja a tvoja mama odchádzame, máme aj my svoju prácu, nebudeme ti stále strážiť deti pre tvoje potreby“ alebo niečo podobné, každopádne v hneve si nepamätám presné slová a zavesil mi. Bola som naštvaná, ale nebrala som ho vážne. Nemyslela som si, že by nechali dve malé deti doma samé a odišli. Chvalabohu som presne o hodinu odišla z kancelárie, lebo neviem, čo by sa stalo.

Prišla som domov a našla som svoje deti rozzúrené, plačúce a rozlievajúce vodu na podlahu.

Dve malé deti vo veku 5 a 7 rokov nechali celú hodinu SAMÉ v dome, vystavené akémukoľvek nebezpečenstvu. Moje deti boli v šoku, moja malá sa triasla a nemohla hovoriť.

Po niekoľkých dňoch mi staršia povedala, že im starí rodičia povedali, že odchádzajú a oni ich prosili a plakali, aby neodchádzali a pýtali sa, kde som a oni im povedali, že ich mama je so svojím priateľom a že nevedia, kedy sa vrátim. Zavreli dvere, zamkli a odišli. Ich vlastní starí rodičia moje deti poriadne vystrašili, keď im povedali, že ich mama sa nevráti a akoby to nestačilo, opustili ich a utiekli!

V zúrivosti som si zbalila všetko oblečenie a veci, ktoré som našla pred sebou a odišla som. Zavolala som manželovým rodičom a už nejaký čas tam žijeme. Moja staršia dcéra musí chodiť do inej školy neďaleko domu mojich svokrovcov a cesta do práce a z práce mi každý deň trvá hodinu a pol, ale to je v poriadku.

Pokiaľ sú moje deti v bezpečí, milované a vnímané ako deti a nie ako siroty alebo mrchy.

Len ja viem, čo som musela riešiť, aby boli opäť v poriadku.

Mesiace behania k detskému psychológovi pre malú, pretože vždy, keď som odišla alebo nikoho nevidela v okolí, myslela si, že zostala sama a triasla sa.

Je mi ľúto mojich „rodičov“, že nerešpektovali moju rodinu a moju bolesť. Je mi ľúto, že som ich v ten deň nezažalovala za ohrozenie dieťaťa. Na tom nezáleží, Boh existuje a vidí. Som rada, že som mala aspoň šťastie v nešťastí a hoci mnohí rodičia majú problémy so svokrovcami, moji svokrovci sú dvaja úžasní ľudia, ktorí ma prijali tak, ako moji rodičia nie.

Veľmi im ďakujem za to, že boli pre moje dcéry skutočnými starými rodičmi a že ich milovali a starali sa o ne tak, ako by sa o ne dnes staral ich otec.