Dojemný odkaz od otca workoholika, ktorému zomrel syn, keď bol v práci…

Úbohý otec, ktorý nedávno stratil jedného zo svojich synov. To ho donútilo obrátiť sa na všetkých rodičov a rozprávať im svoj príbeh.

„Pred ôsmimi rokmi som bol otcom dvoch dvojčiat a bol som jedným zo zakladateľov firmy Cloudability. Pred troma mesiacmi som kúpil celú firmu a pred troma týždňami mi zomrel syn.

Keď mi zavolali, sedel som v zasadacej miestnosti s ďalšími 12 ľuďmi. Za 8 rokov som mal iba týždeň dovolenky. Zdvihol som telefón a počul svoju ženu, ako mi hovorí, že môj syn je mŕtvy. Ešte pár viet a to bol celý rozhovor.

Potom som čo najrýchlejšie opustil budovu a išiel domov. Po 20 minútach som bol doma a celý náš dvor bol plný sanitiek. Ubehlo 2,5 hodiny, než som mohla vidieť svojho chlapca. Ležal v posteli, ako by spal.

Moja žena a ja sme boli v miestnosti 30 minút, hladili môjho syna a ja som sa stále pýtal na rovnakú otázku: „Môj chlapče, čo sa stalo?“

Môj syn vždy chcel pracovať a oženiť sa s malým dievčatkom od susedov, ktoré sa mu páčilo. V úmrtnom liste je uvedené, že môj syn nie je ženatý a nikde nepracoval. Jeho dva sny sa nikdy nesplnili.

Moja žena mi neustále pripomína všetko, čo urobil. A potom zomrel vo svojej posteli, keď spal. Spomínam si na posledný večer, keď sa môj syn pohádal s deťmi a ja som sa rozhodol, že s ním urobím poriadok. Bol som na neho prísny.

Stále vidím, ako mu po tvári stekajú slzy a počujem protesty: „Ale ty ma nepočúvaš. Nikto ma nepočúva.” Potom sme uložili deti do postele, hovoril som s Wileym a uzmierili sme sa. A potom bolo ráno a ja šiel do práce. Žena syna nezobudila, myslela si, že ešte spí.

Lekár neskôr odhadol, že syn bol mŕtvy najmenej 8 až 10 hodín, čo naznačuje, že zomrel v noci. Wileymu bola vlani diagnostikovaná typická mierna forma epilepsie. Všetci pediatri a neurológovia, s ktorými sme diskutovali o jeho stave, povedali, že sa nie je čoho báť.

Mnohí sa pýtajú, ako nám môžu pomôcť. Hovorím im: objímte deti a nestrácajte všetok čas v práci. Pretože potom si nebudete môcť odpustiť, rovnako ako ja.

Dospel som k záveru, že v živote musí byť rovnováha, ale nemal som ju. Teraz, keď píšem tento príspevok, prišiel za mnou môj druhý syn Oliver a namiesto toho, aby som ho poslal preč, rozhodol som sa s ním hrať.

Je škoda, že som za túto lekciu musel zaplatiť príliš vysokú cenu. Ako píše manželka vo svojom príspevku: „Prosím, spýtajte sa nás na život a smrť nášho syna. Keď o tom hovoríme, svojím spôsobom sa z toho pomaly uzdravujeme. A nikdy nedávajte prácu na prvé miesto.”

Vážte si svoje deti, sú to najdôležitejšie veci v našom živote! Zdieľajte tento odkaz aj s ostatnými. Je stále veľa ľudí, ktorí si to neuvedomujú.