„Kde je jeho skutočná mama?“ Môj syn má dve mamy…

„Ach, aký krásny chlapček!“ hovoria mi pri pohľade na môjho veľkého syna. Samozrejme, že sa hrdo usmievam – áno, je nádherný.

„Je Váš?“ pýtajú sa a ja začínam tušiť, že tento rozhovor nedopadne dobre. Odpoviem prikývnutím a presuniem sa do radu.
„Jeho skutočná mama, kde je?“ pokračujú bez ostychu. Samozrejme, zašepkám to, možno preto, že na istej úrovni viem, aká je to osobná otázka, ako sa „nehodí“ do radu pri pokladni v supermarkete.

„Ja som jeho skutočná mama,“ poviem a usmejem sa.

„Nie,“ trvajú na svojom, „viete… jeho skutočná mama.“

„Som aj skutočná, aj mama…“

Našťastie prichádza rad na nás. Nie som hlúpa – viem, čo majú na mysli. A vôbec mi neprekáža, že musím priznať, že môj syn má dve mamy. Sám to vie od malička, ešte skôr, ako si uvedomí, že to vie. O jeho prvej mame sme sa s ním rozprávali od začiatku, ešte skôr, ako sa sám naučil rozprávať.

Vie, že jeho pupok ho kedysi spojil s jeho mamou, keď bol v jej lone. Vie tiež, že ja som jeho večná mama.
Ale to je jeho príbeh. A keď sa ma na to pýta, cudzí človek, v rade, pri pokladni v supermarkete, medzi šunkou a hygienickou vložkou, viem, že si pravdepodobne neuvedomuje, na čo sa pýta, že pravdepodobne hovorí len to prvé, čo mu napadne.

Nie je to prvý raz, ale táto nerozvážnosť ma nikdy neprestane trápiť. Zhlboka sa nadýchnem. Usmejem sa. Chcem vám to povedať, aby ste pochopili, aká osobná a citlivá je otázka, ktorú ste práve položili. Aká nevhodná je pre náš priestor a náš (neexistujúci) vzťah. Som, samozrejme, jeho skutočná mama, nech už to znamená čokoľvek. Ja som tá, ktorá ho každý večer uspáva. Prichádza za mnou, keď spadne a udrie si koleno. Utieram mu slzy a zadok, varím mu, nadávam mu, maznám sa s ním.

A pýta si ma, keď sa uprostred noci zobudí z nočnej mory alebo keď mi chce ukázať, ako sa jazdí na bicykli bez rúk.