„Mal by každý deň ľutovať, že existuje a žije medzi ľuďmi a vydáva sa za zástupcu Boha namiesto diabla!“

Vychovávam svojich chlapcov sama. Stretla som ho na svadbe, mladomanželia ho pozvali k stolu, pretože bol rodinný priateľ, a tak viedol obrad. Náhodou sme sedeli pri tom istom stole a tam sme sa spoznali. Od tej noci, keď sme sa stali párom, to bol blesk z jasného neba. Volal sa Christos, ale bohužiaľ nemal nič spoločné s Kristom.

Na začiatku bolo všetko vysnívané, jediným tŕňom v oku boli naše stretnutia. Vždy sme boli v utajení, niekedy prišiel ku mne domov v noci a niekedy som prišla do uličky vedľa kostola. Nechcel, aby som išla k nemu domov, že vraj býva u svojich rodičov, lebo sú starí a nemá sa o nich kto postarať.

O 6 mesiacov neskôr som otehotnela. Povedala som mu to a reakcia, ktorú som dostala, nebola taká, akú som očakávala. „Určite je to moje?“ Spýtal sa ma a ja som ho vyhodila z auta. Cez slzy som nevidela pred seba. O niekoľko hodín neskôr mi napísal a ospravedlnil sa, že bol rozrušený a nevedel, čo hovorí. Stretli sme sa u mňa doma, objal ma a ja som si myslela, že je tiež v šoku. Ale nebol.

„Jasné, musíš sa dieťaťa vzdať,“ povedal. „Nehanbíš sa to povedať ako Boží muž?“ povedala som. Cynicky odpovedal, že ho nebude živiť Boh, ale on sám, že to finančne nevychádza a že sa veľmi nepoznáme. Opäť sme sa pohádali a on odišiel. O niekoľko týždňov neskôr som išla ku gynekológovi. Nemal dôvod ísť so mnou. Namiesto jedného srdca som počula dve. Narodili sa mi dvojčatá. Zlomilo sa mi to srdce. Jedno by bolo fajn, ale ako by som mohla mať sama dve deti?

Vyšla som pred kostol a čakala na neho. Keď sa skončili omše a on ma uvidel, zastal. Pokynul mi, aby som išla ďalej. „Budeme mať dvojičky,“ povedala som mu šťastne. „Nemáme. Ja sa toho nezúčastňujem a ak sa toho nezbavíš, už ma nikdy neuvidíš,“ odvetil a odišiel. Pozorovala som ho, ako odchádza v kňažskom rúchu a mala som chuť skočiť naňho priamo uprostred ulice a strhnúť mu ho. On si ho ani nezaslúži nosiť

Nemyslela som si, že muž, ktorý sa pre mňa rozplýval, ktorý ma držal v náručí a hovoril mi, že poznať ma je najväčším požehnaním jeho života, bude taký flákač. Nasadila som detektíva a všetko som zistila. Údajní starí rodičia, o ktorých sa staral, boli jeho manželka a ich tri deti. Jeho rodičia neboli nažive. Ten chlap bol ženatý. Manželka čakala ich tretie dieťa. Bola som znechutená.

Vyčítala som si, že som mu uverila. Potom som sa dozvedela, že to urobil aj inému dievčaťu, lenže ona dieťa nechala. Chlapcov som si nechala. Dnes majú 5 rokov. Odvtedy som ho nevidela ani som mu už nikdy nezavolala, ani on mne. Len raz v mojom zármutku, minulý rok o tomto čase, som sa išla do kostola opýtať na slovo, ukázať mu fotky chlapcov a bolo mi povedané, že sa presťahoval a zmenil farnosť.

Dobre vedel pred ľuďmi zamaskovať svoje stopy. Ale pred Bohom sa nikdy nebude môcť skryť. Som rada, že som si svojich chlapcov nechala, nič neľutujem. Požehnaní môj brat a jeho žena, že ma podporujú. Mal by každý deň ľutovať, že existuje a žije medzi ľuďmi a vydáva sa za zástupcu Boha namiesto diabla. Iba diabol by požiadal dievča, aby sa vzdalo svojich dvojčiat.