Mala len 4 roky, keď sa stratila v obchodnom dome. Vtedy si uvedomila, že jej rodičia sú „iní“…

Byť dieťaťom nepočujúcich rodičov, zatiaľ čo vy počujete, je vec, nad ktorou sa málokedy zamýšľame, ako je to možné. Aké ťažkosti a zvláštnosti vyplývajú z takejto kombinácie? Aký je prvý naučený jazyk a aká je jeho úloha v každodennom živote rodiny?

Táto žena mala dvoch nepočujúcich rodičov a vyjadruje osobitnú skúsenosť s vyrastaním medzi dvoma podobnými svetmi, ale s odlišnými komunikačnými kódmi. „Moji rodičia sú hluchí, ale vždy ma počúvali srdcom“ „Mala som len štyri roky, keď som sa stratila v obchodnom dome, keď moja mama nakupovala.

Úradník, ktorý ma našiel, ma vzal k pokladni, spýtal sa, ako sa volá moja mama a začal ju volať cez mikrofón. Po niekoľkých minútach a troch hláseniach tam bola moja mama, zúrila na mňa a kývala mi ako blázon. „Ale tá pani ti volala trikrát,“ povedala som jej.

Nechápavo sa na mňa pozrela a odpovedala rukami v jazyku, ktorým sme vždy hovorili: „Nevieš, že nepočujem?“ Vtedy som si uvedomila, že moji rodičia sú iní ako ja. Ja som počula a oni nie. Odvtedy som si každý deň uvedomovala, že som medzi dvoma svetmi.

Jednou nohou som bola vo svete nepočujúcich a druhou vo svete, kde je komunikácia založená na zvuku. Výraznejšie sa to prejavilo, keď som začala chodiť do škôlky, pretože dovtedy som sa stretávala len s nepočujúcimi deťmi – deťmi kamarátov mojich rodičov.

Ako dieťa som sa najskôr naučila posunkovú reč. Bolo to určite jednoduchšie, pretože som ešte nebola dostatočne vyvinutá na to, aby som sa vyjadrovala rečou. Našťastie ma moja stará mama včas pripravila na svet rozprávania. Mám kamarátov, ktorí mali ťažkosti pri nástupe do školy, pretože spôsob vyjadrovania je pri komunikácii v posunkovej reči odlišný.

Od piatich rokov som sa stala oficiálnym tlmočníkom svojich rodičov. Pre dieťa to nie je príjemné, tak trochu vás to núti dospieť skôr, ako je čas. Musíte rodičom odovzdať všetko, čo im chce povedať lekár, príjemné alebo nepríjemné, alebo štátny úradník – nezrozumiteľné postupy, ktoré máte pocit, že musíte odovzdať do písmena.

Okrem toho, že je to zodpovednosť, je to aj veľká povinnosť. Na druhej strane som sa naučila otvoriť si bankový účet alebo kúpiť dom takmer skôr, ako som sa naučila jazdiť na bicykli. Nechajú to na vás, aby ste prekladali nezmyselné rozhovory na rodinných stretnutiach namiesto toho, aby ste sa bezstarostne hrali so svojimi bratrancami a sesternicami.

Pri toľkých „úlohách“, ktoré som hrala – vďaka výraznosti posunkovej reči – sa čudujem, že som sa nedala na divadlo. Ako tínedžerka som na nich trochu tlačila, chudáci. Koľkokrát som na svoju matku „nakričala“: „Nie som tvoja sekretárka!“ A ona sa tvárila, že nerozumie, aby sme sa obe nerozčuľovali.

Ako ich milujem za to, že boli takí chápaví, keď sa môj život zdal byť rozpoltený. Za to, že ma naozaj počúvajú srdcom! Samozrejme to, že vás rodičia nepočúvali, malo aj svoje pozitíva. Mohla som si napríklad užívať hudbu tak nahlas, ako som chcela, hoci otca by vibrácie niekedy rozčuľovali a požiadal by ma, aby som ju… stíšila. Alebo odísť z domu bez toho, aby si to niekto všimol a vrátiť sa do postele tesne pred svitaním.

Keď o tom teraz premýšľam, to, že som už v mladosti vedela toľko o svete dospelých, mi dodalo sebadôveru a pochopenie, aby som sa mohla chrániť. Nechcem myslieť na to, že keby sa mi niečo stalo, rodičia by si to mohli vyčítať. Teraz, keď už som dospelá, sa ich snažím mať čo najviac vo svojom živote a technológie – najmä videohovory – nám teraz umožňujú hovoriť priamo a… naším jazykom, nech som kdekoľvek.

A uvedomujem si, že som mala veľké šťastie.

Samozrejme, nie kvôli súkromným radovánkam a šanteniu, ale preto, že som dostala príležitosť byť súčasťou celej kultúry, ktorá je neuveriteľne živá, neustále sa vyvíja a zahŕňa osobitý pohľad na všetko: humor, flirtovanie, fňukanie, ale aj poéziu, sentimentalitu a spiritualitu. A samozrejme, rodinu.

Je to nádherný paralelný svet, o ktorom sa dá povedať, že sa navzájom prelína vďaka nepočujúcim, ktorí „počúvajú.“