Matka a syn sa nestretli desať rokov, až jedného dňa niekto zaklopal na dvere jeho domu. To, čo sa stalo, mi zlomilo srdce…

Hoci nie všetky detaily pôsobia realisticky, pointa príbehu je jasná a zrozumiteľná:

„Moja matka pracovala na šrotovisku a bola poloslepá. Vždy som sa pred ostatnými veľmi hanbil za svoju matku. Snažil som sa ju skryť, aby ma s ňou nevideli. Raz ma prišla vyzdvihnúť zo školy, nemohol som sa vyhnúť stretnutiu s ňou a spolužiaci si ma potom celé týždne doberali.

Nemohol som si pomôcť, nenávidel som za to svoju matku. Keď som sa jej spýtal, prečo prišla do školy, dokonca som vyhrkol: „Mami, prečo už konečne nezomrieš! Mama mi neodpovedala, netrestala ma, len to mlčky znášala, očividne jej to bolo hrozné. Cítil som sa zle, ale potom som na to nemyslel. O niekoľko dní neskôr som sa zobudil, išiel som do kuchyne a videl som mamu sedieť na stoličke a plakať.

Vedel som, že plače kvôli mne, ale nevedel som sa s tým zmieriť. Prisahal som jej, že budem úspešný, budem tvrdo študovať, pôjdem na univerzitu a budem si dobre zarábať. To všetko som nakoniec dosiahol a žijem vo veľmi peknom dome so svojou manželkou a dvoma deťmi. Matku som dlho nevidel, až jedného dňa niekto zaklopal na dvere.

Bola to mama.

Moja malá dcérka otvorila dvere a chudera sa veľmi zľakla postavy stojacej na prahu. Vybehol som von, zakričal na mamu a odohnal ju, pretože som sa na ňu veľmi hneval, že vystrašila moje dievčatko. Moja úbohá matka povedala pár slov tichým hlasom a odbehla preč.

Táto udalosť ma však nenechala pokojným. Opäť som sa cítil zle kvôli tomu, čo sa stalo, podobný pocit som mal ako dieťa po incidente, keď moja mama prišla do školy a spolužiaci sa mi posmievali. O niekoľko dní neskôr som mal v rodnom meste stretnutie mojej triedy a rozhodol som sa, že najprv navštívim svoju mamu.

Ale už bolo neskoro! Susedia mi povedali, že moja matka pred niekoľkými dňami zomrela. Neviem, ako som sa cítil. Keď som vošiel do bytu, uvidel som na stole lístok, papier preložený na polovicu. Keď som ho otvoril, čítal som tieto riadky.

„Už cítim vietor smrti, nebudem žiť dlho. Sľubujem, že vás už nebudem rušiť. Ale zaujímalo by ma či za mnou ešte prídeš? Veľmi mi chýbaš. Je tu niečo, čo nevieš. Keď si bol malý, prišiel si pri nehode o oko. Lekár mi povedal, že ti môžu transplantovať oko a budeš vidieť na obe oči. Dala som ti ho bez rozmýšľania, preto mám jedno oko.

Upokoj sa, nikdy som sa na teba nehnevala, pretože si bol pre mňa všetkým.“

Potom som pocítil, ako sa svet obrátil proti mne a začal som plakať ako nikdy predtým. Niečo sa vo mne zlomilo: odvtedy som si nedokázal odpustiť.

Príbeh, tohto muža, odhaľuje životnú cestu s ťažkým bremenom.

Čo si myslíte? Zdieľajte tento srdcervúci príbeh aj ďalej a vážte si svojich rodičov po celý ich život!