Muž „pochovaný zaživa“, pretože ho nudila jeho práca…

Augustine Cortold, mladý londýnsky burzový maklér, považoval svoju prácu za neznesiteľne nudnú. Nudilo ho papierovanie a najmä jeho kolegovia. Zúfalo túžil urobiť v živote niečo vzrušujúce.

V roku 1930 sa dozvedel, že sa robil nábor dobrovoľníkov na expedíciu, ktorá mala vykonávať meteorologické pozorovania na polárnej stanici, špeciálne vybudovanej základni v Grónsku, ktorá sa nachádzala vo výške 2 000 metrov nad morom a 180 kilometrov západne od hlavnej základne expedície. Miesto, ktoré bolo naozaj, naozaj studené.

Bola veľká potreba informácií o arktickom Grónsku. Najkratšia letecká trasa z Európy do Severnej Ameriky viedla ponad túto ostrovnú krajinu, ale nikto nevedel, aké je tam počasie, najmä v zimných mesiacoch a Cortold sa tam vydal, aby to zistil.

Z pobrežia sa vydal so skupinou, ktorej úlohou bolo zásobovať meteorologickú stanicu dostatkom potravín a paliva pre dvoch mužov, ale zlé počasie predĺžilo cestu natoľko, že väčšina potravín určených pre stanicu sa spotrebovala cestou. Neostávalo nič iné, len stanicu zatvoriť.

Cortold si myslel, že je škoda opustiť výpravu len preto, že nemajú dostatok jedla. Ako neskôr napísal, vypočítal, že by mohol sám prežiť päť mesiacov. „Mal som omrznuté prsty na nohách a nemal som chuť sa vrátiť. Preto som sa rozhodol zostať tam a viesť stanicu sám.“

Omrzliny boli extrémnym dôvodom na rozhodnutie zostať v Grónsku uprostred zimy, ale pre Cortolta malo toto rozhodnutie racionálny základ. Krátko po tom, ako sa usadil vo svojom novom domove, začalo nekontrolovateľne snežiť. Jeho stan bol zasypaný snehom, až bolo vidieť len špičku ventilačnej rúry, ktorá čoskoro zmizla pod snehom, až bol doslova pochovaný zaživa.

Čoskoro mu došli zásoby potravín a paliva a nemal žiadne možnosti komunikácie s vonkajším svetom. Veril však, že ho záchranný tím nakoniec nájde. „Ako mesiace plynuli jeden za druhým, cítil som sa čoraz istejší ich príchodom,“ napísal neskôr. „Nepochyboval som, že ma nenájdu a to ma veľmi upokojovalo.

Vtedy mi bolo úplne jasné, že hoci som bol úplne bezmocný, aby som si pomohol, nejaká vonkajšia sila bola na mojej strane; nebolo mi súdené, aby som nechal svoje kosti na grónskom ľade.“ Nielenže ani na chvíľu nepociťoval zúfalstvo, ale sníval o svojom dome, krbe a manželke.

5. mája, presne päť mesiacov po tom, čo zostal sám, počul hluk, ktorý bol čoraz silnejší, akoby mu nad hlavou hrali futbal. „Sú tu!“ pomyslel si. Cez otvor prenikalo slnečné svetlo a počul hlas muža, ktorý sprevádzal výpravu: „Nasaď si to,“ a podal mu snehové okuliare. „Ako veľmi sa svet zmenil oproti tomu, čo som videl naposledy! Bol máj a svietilo oslepujúce slnko. V žiadnom prípade som nečakal, že to bude takto…“ povedal neskôr.

Po dobrodružstve v Grónsku sa Cortold rozhodol, že sa nevráti k svojmu starému životu burzového makléra. Vydal sa na podivuhodnú tisíckilometrovú cestu pozdĺž neprebádaného pobrežia Grónska na šesť metrov dlhej veľrybárskej lodi. Rozhodne to bolo oveľa zaujímavejšie ako sedieť v londýnskej kancelárii, natlačený za obrovskými stohmi papiera.