Najskôr veľa plačú, ale po niekoľkých hodinách, dňoch a týždňoch sú naozaj tiché. Keď zdravotná sestra povedala čo je príčinou, všetci sa rozplakali…

Malé deti, najmä tie, ktoré ešte nevedia hovoriť, plačú. Nie je to len preto, že ich niečo bolí. Vyjadrujú tým potrebu byť s niekým, chcú cítiť pohladenie, alebo objatie. Dospelí sa často sťažujú, že je to na nevydržanie, ale…

Všetky deti po celom svete si zaslúžia lásku a nehu. Sú to tie najkrehkejšie stvorenia a mali by sme sa k nim tak správať. Matka je pre nich najdôležitejším človekom na svete a ak im ona nevie lásku dať, dieťa svojim spôsobom vnútorne trpí. Sú deti, ktoré matku nikdy nepoznali.

Deti, ktorým city, láska, pozornosť a starostlivosť chýbajú, vyrastajú v strachu a sami proti vonkajšiemu svetu. Musia si tak vybudovať dôveru sami k sebe, pretože sa boja veriť niekomu inému.

Preto by tu mala byť ich matka.

V jednom zo sirotincov v zahraničí došlo k pozoruhodnému príbehu, kam keď prídete, tak ihneď pochopíte, ako sú deti závislé na tom, kto a ako sa k ním správa. Ide hlavne o dospelé osoby, ktoré sú v sirotincoch s deťmi v kontakte. Tí, ktorí sa zaujímajú o charitu a iné dobročinné akcie, do sirotincov prinesú čo treba a zas odídu.

Ale sú aj takí, ktorí s deťmi trávia mimo iného aj veľa času, snažia sa s nimi komunikovať alebo si spoločne zahrať nejaké hry. Bohužiaľ, vždy len na kratšiu dobu, a tak sú deti nútené si vystačiť v detských domovoch sami alebo s vychovávateľkami.

Čo sa týka malých bábätiek, u nich sú návštevy úplne minimálne. Keďže nevedia hovoriť, ľudia s nimi netrávia toľko času ako s deťmi, s ktorými už je možnosť nadviazať nejaký ten rozhovor.

V tomto prípade prišiel jeden deň muž do sirotinca a snažil sa navštíviť oddelenie s detičkami.
Bolo tu asi 100 postieľok, ale neuveriteľné ticho. Toto absolútne ticho ho vyviedlo z miery, pretože bábätká nevydali ani hláska. Niektoré spali a iné sa jednoducho pozerali a mlčali. Pre niekoho, kto tento sirotinec navštívil prvýkrát, bolo toto ticho naozaj neprirodzené.

Zdravotná sestra mu vysvetlila, že keď sa k nim bábätka dostanú, spočiatku veľa plačú, ale po niekoľkých hodinách, dňoch a týždňoch začínajú prestávať a sú naozaj tiché. Asi z toho dôvodu, akoby vedeli, že k nim nikto nepríde.

Pán sa po týchto slovách rozplakal… Došlo mu, aká tieseň musí v tých malých srdiečkach byť, smútok a zvláštny pocit prázdnoty. Zdieľajte tento článok, aby aj ostatní ľudia konečne pochopili, že deti nie sú veci, ktoré idú len tak odložiť. Mnoho odrobiniek sa totiž v sirotinci ocitá hlavne preto, že dospelí nemajú záujem.

Nazývajú ich omylom, ktorý sa stal, keď prežívali chvíle vášne a nehy. Nechcený výsledok ich hrátok potom zostáva opustený s množstvom otázok niekde medzi štyrmi stenami v malej postieľke. Plánované tehotenstvo nie je prežitok, je to nutnosť. A ak sa zadarí nechtiac, musíte prebrať zodpovednosť.

Zdieľajte tento príbeh na Facebooku!