„Neustrážila som jej dieťa. Stalo sa to najhoršie, čo mohlo“…

Oľga nám do redakcie zaslala svoj príbeh, ktorý sa stal pred rokmi. Jej dcéra Monika nemohla dlhé roky otehotnieť. Musela nakoniec zvoliť umelé oplodnenie. Rodina prežívala veľké šťastie. Jedného dňa požiadali Oľgu, aby malého vnuka postrážila. Bolo to bohužiaľ prvýkrát a naposledy. Čo sa stalo?

Dcéra nemohla roky otehotnieť…

Monika chodila roky s Matejom. Ja som ho mala rada už od začiatku. Choval k Monike úctu, akú si žena zaslúži. Tvorili veľmi idylický pár. Kým boli mladí, chceli hlavne cestovať. Vedeli, že keď budú mať deti, nebude to také ľahké. Vždy som tajne dúfala, že keď sa vráti, Monika mi povie, že je tehotná. Keď bolo Monike skoro tridsať, sama už cítila, že je na dieťa pripravená.

Matej s tým nemal jediný problém. Vysadila antikoncepciu a dúfali, že to nebude trvať príliš dlho. Po dvoch rokoch usilovného snaženia sa ale stále nedarilo. Nechali sa teda obaja dôkladne vyšetriť, aby vedeli, kde je problém. Obaja boli ale zdraví a schopní počať deti. Doktor im odporučil, aby sa ďalej snažili.

Keď ale ani v tridsiatich piatich rokoch nebola Monika tehotná, začala sa báť. Po dohode s Matejom sa rozhodli podstúpiť umelé oplodnenie. Bohužiaľ, ani to na prvýkrát nevyšlo.

Až na tretí pokus sa to podarilo a Monika bola konečne tehotná…

Bola som šťastím bez seba. Dcéra tiež žiarila ako slniečko. Matej bol jej veľkou oporou. Dávala na seba možno až prehnaný pozor, ale všetci sme to chápali. To, že v druhom mesiaci potratila, bol skutočne zlý sen. Monika prepadla absolútnu beznádej.

Ničilo ma pozerať sa na svoje dieťa, ako trpí. Dúfala som, že pri poslednom pokuse, ktorý chceli podstúpiť, sa to podarí. Museli počkať minimálne ďalšieho polroka, kým to bude možné. Počas toho bola dcéra ako telo bez duše. Bolo vidieť, ako si dieťa veľmi praje.

Ja som vedela, že by bola milujúcou mamičkou. Modlila som sa každý deň, aby sa to tentoraz podarilo. Bola som hlavne rada za Mateja, ktorý ju v tom nenechal. Keď prišiel čas na posledný pokus, všetci sme sa báli. Niekto moje prosby vypočul a dcéra skutočne otehotnela.

Sama tomu najprv neverila. Po všetkých tých útrapách už ani nedúfala. Vzhľadom na to, že štyridsiatka bola za rohom, musela už byť skutočne opatrná. Dochádzala na pravidelné vyšetrenia. Všetko bolo ale na dobrej ceste.

Neustrážila som ho…

Výbava a všetko okolo bábätka sa začalo chystať skoro tri týždne pred termínom pôrodu. Aj ten prebehol bez komplikácií. Narodil sa krásny okatý chlapec menom Oliver. Našou rodinou prúdilo ohromné ​​šťastie. Monika naplnila moje predstavy o tom, aká skvelá matka bude. Ďakovala som tomu hore, že im dieťa nakoniec doprial.

Matej ma raz požiadal, že by rád Moniku pozval do divadla, či by som prišla na večer postrážiť Olivera. Bola som šťastná, že mi verí a ja ho môžem strážiť. Ukázali mi všetky propriety, ktoré mali. Od opatrovateľky po monitor dychu. Keď odišli, vnukovi som dala posledné mliečko a išla ho uložiť do postieľky.

Dlho som mu niečo rozprávala, než zaspal. Išla som si sadnúť do obývačky. Okolo jedenástej sa vrátili domov. Dcéra sa ustarane pýtala, ako to šlo.

„Neboj, malý spinká ako anjelik,“ povedala som pyšne. Monika mu išla dať ešte pusu. Vtom ale začala kričať. Leteli sme tam. Vnúčik bol modrý a nedýchal. Volali sme sanitku. Doktor nám smutne povedal, že Oliver zomrel na syndróm náhleho úmrtia. Nikto nemal šancu tomu zabrániť. Ja som sa zrútila a dcéra tiež. Nikdy si to neodpustím.