„Odišla som od muža lebo ma bil, teraz neviem uživiť moje deti…“

Keď som čítala na internete alebo v časopisoch o ženách, čo ich muž bil a roky týral, hovorila som si, ako je možné, že tie ženy dávno neutiekli. Ako si mohli všetko nechať páčiť? Myslela som si, že to nie je normálne, že je jasné, že každá týraná žena by mala od partnera odísť a žiť sama.

Teraz som ale v podobnej situácii a začínam to pomaly chápať. Môj partner sa prejavil ako násilník a musela som ho opustiť aj s deťmi. Nie je ale ľahké vychovávať deti sama a ešte bez peňazí. V príbehoch tých žien sa teraz vidím. S partnerom máme dve malé deti, staršej dcére je deväť a tá mladšia má iba jedenásť mesiacov. Na začiatku vzťahu to bolo všetko ako z románu, mali sme sa skutočne radi a veľa sme mali spoločné. Rok po našom zoznámení sa narodila dcéra. Mali sme pekný priestranný prenajatý byt, partner mal dobrú prácu, jazdili sme na výlety aj dovolenky. Všetko klapalo.

Prvá facka

Lenže po pár rokoch idylky sa začali sťahovať mračná aj nad nami. Vždy som vedela, že je môj muž horúca hlava a hlavne na mňa vždy hrozne žiarlil. Keď ale bola dcéra malá, nemusel na mňa žiarliť. Bola som s ňou doma, starala sa o ňu, varila som, upratovala a celé dni som len čakala, až sa partner vráti domov z práce. Lenže dcéra povyrástla a ja som si musela nájsť prácu.

Keď som ako brigádnica nastúpila do kaviarne, ktorú vlastní moja kamarátka, bol doma oheň na streche. Môj muž to nedokázal rozdýchať, že ma denne očumujú cudzí chlapi a v tom čase som tiež od neho dostala svoju prvú facku. Keď si to vezmem spätne, už vtedy som od neho mala odísť, ale po tom všetkom ma nenapadlo, že doma so mnou býva násilník.

Skúsime to znova

Kamarátka ma neustále presviedčala, že mám v kaviarni zostať. Ona potrebovala pomôcť, ale na druhú stranu mi hrozne vychádzala v ústrety so smenami, do práce som chodila vlastne podľa toho, ako som mohla ja. Nepotrebovala som pomoc so strážením, na všetkom sme sa dohovorili. To bola výhoda. Partner ale trval na tom, že tam pracovať nebudem. Keď som niečo namietla, ten násilník ma zbil a tak to šlo asi dva roky, kým som si našla prácu inú. Napriek tomu som váhala, či som urobila dobre, ale nevedela som si predstaviť, že odídem a budem na všetko sama. A tak som to skúsla.

Dohodli sme sa, že ja zmením prácu a začneme znova. Ospravedlnil sa mi, chvíľu sa zase snažil, občas vybuchol, keď sa vrátil z krčmy, ale už ma nebil. Bola som rada, uľavilo sa mi. Mala som pocit, že som si za to mohla sama, vlastne som ho k žiarlivosti vyprovokovala. Je pravdou, že som ako čašníčka bola veľmi rozverná, niekedy som so zákazníkmi maličko flirtovala, ale nikdy som svojho partnera nepodviedla. Možno som len ospravedlňovala, čo urobil, sama pred sebou.

Ani ďalšie dieťa to neurobilo

No lenže po nejakej dobe si môj muž zase našiel iný dôvod, prečo na mňa kričať a zfackovať ma. Už mu vadilo aj to, že som susedovi požičala vajíčka alebo že som sa usmiala na poštára, čo mi priniesol balík. Žiarlil stále a zbil ma aj keď som bola tehotná s našou druhou dcérou. Lenže ja som bola tehotná, tak som s ním ostala, čakala som na zázrak. Náš malý zázrak sa narodil a ja som ďalšiu facku dostala hneď po príchode z pôrodnice. Veľmi som sa smiala na primára, čo ma rodil.

Nemohla som dojčiť, bola som v strese a doma som sa bála partnera. To bolo najhoršie obdobie v živote. Nakoniec som sa rozhodla k radikálnemu kroku a odišla som aj s deťmi. Zbalila som nás, keď bol ten hrubián a násilník v práci a odišla som ku kamarátke. Lenže teraz som v šialenej situácii.

Z čoho budeme žiť?

Kamarátka bola veľmi dobrá, nechala nás pri sebe bývať, ale s bábätkom to nešlo dlho. Ona sama má tri deti a dvoch psov, museli sme s babami preč. Odsťahovali sme sa na ubytovňu, síce je to malé, ale veľmi čisté a príjemné prostredie. Lenže nájom nie je úplne malý, ja mám len rodičák a samozrejme aj ďalšie výdavky. Nezvládam to platiť, už skoro neviem, čo nám dám na večeru. Opäť sa mi v hlave tak rozbiehajú myšlienky či bol dobrý nápad odísť preč. Je mi proti srsti vybavovať si dávky na sociálke, chcem si nájsť zase brigádu, ale dcérku mi ani do škôlky zatiaľ nevezmú.

Desím sa každého dňa, počítam každú korunu a ľutujem to, že takto musia moje deti žiť.