Príbeh Alice: Môj partner ma nechal tehotnú a jeho otec ma vyhodil…

Príbeh Alice: Môj partner ma nechal tehotnú a jeho otec ma vyhodil…

11 februára, 2024 0 Od Redakcia

Kalvária….

Po tom, čo sme boli spolu rok a cítili sme sa zamilovanejší ako kedykoľvek predtým ( myslela som si, že aj on), po mesiacoch voľna sme sa s našimi myšlienkami zamerali na možnosť mať dieťa. A naozaj prišiel a prijal ho s nekonečnou radosťou! A nastal čas, aby som sa zoznámila s jeho rodinou a zistila veľa vecí, ktoré som predtým nevidela.

Keď som otehotnela, povedal mi, že jeho rodičia chceli nevestu s majetkom, ale on si našiel mňa.

Takže v 9. mesiaci a po tom, čo sa celý čas vyhýbal občianskemu partnerstvu s výhovorkami, mi oznámil a dokonca aj telefonicky, že to nemá v úmysle, že sa rozchádzame a že mu jeho rodičia „otvorili oči“.

Keď som po obrovskej snahe komunikovať s ním a keď som sa cítila ako živá mŕtvola po tom, čo všetko zničil za jeden deň a snažila som sa udržať dieťa, ktoré som mala v sebe, odišla som z jeho domu (vždy býval so svojou rodinou) dva dni pred pôrodom!

Jeho otec ma požiadal, aby som odišla z domu.

Začal ma zhadzovať, že vraj som mu podávala grécku kávu jednou rukou „ako Garzona“ a ochutnal jedlo predtým, ako si moja svokra sadla za stôl a mnoho ďalších mizerných patriarchálnych výhovoriek, ktoré si tak dlho všímal. Dodal, že neakceptuje dieťa, ak sa vrátime späť a že by nedovolil, aby jeho syn identifikoval dieťa cez DNA, pretože mali peniaze a ja som ho chcela kvôli tomu…

Rodila som v nešťastnej situácii medzi šťastnými ľuďmi.

Takže keď som sa opýtala otca môjho dieťaťa, či ho uzná, povedal, že chce test DNA, pretože si nie je na 99 % istý. Potom, čo som sa nahnevala a povedala mu, ok neuznávaj ho, začala ma jeho rodina v ich kruhu očerňovať, že som zbalila ich syna, že to nie je ich dieťa a podobne..,

Moja duša túto situáciu okrem bolesti nezvládala, nevedela som, čo mám robiť a či sa mi podarí byť fyzicky a psychicky zdravá, aby som mohla vychovávať svoje dieťa. Preto som sa rozhodla podniknúť právne kroky a ísť po ňom. Ak sa ma teraz spýtate, premýšľam či by nebolo lepšie, keby som našla silu zapchať si uši a pokračovať v živote sama so svojím dieťaťom a pokojom v duši.

Dostalo sa mi spravodlivosti, ale rana sa nezatvorí, najmä keď sú vo vašom živote aj v malej miere prítomné také postavy, ktoré stále zostávajú toxické a nepokorné.