Keď jedol, kúsky jedla mu padali na košeľu a nohavice. Ľudia v sále sa odvrátili alebo znechutene pozerali, no syn zostal pokojný.

Keď večera skončila, syn jemne pomohol otcovi vstať a odviedol ho na toaletu. Tam očistil otcovi nohavice a košeľu, umyl ho, s láskou mu vyčesal šediny a pomohol mu nasadiť okuliare.

Keď vošli do sály reštaurácie, zastihlo ich takmer úplné ticho.

Jediné, čo bolo počuť, bol rozhorčený šepot o tom, ako sa môžete takto správať na verejnom mieste, rozhadzovať jedlo a zbavovať ostatných chuti. Syn zavolal čašníka, aby zaplatil účet, zaplatil ho, a keď už odchádzali z reštaurácie, starší muž vyskočil od jedného zo stolov a zvolal:

„Zdá sa, že si niečo nechal!“

Syn sa obzrel, potľapkal si po vreckách a povedal: „Nie, nič sme nenechali.“

Potom muž zvolal:  „Nechal si niečo pre každého, kto sedí v tejto miestnosti! Zanechal si lekciu pre každého syna a dcéru a nádej pre každého rodiča!“

Ľudia v miestnosti zrazu stíchli. Každý z nich sa hanbil za to, že odsúdil týchto ľudí – otca a syna.

Veď jednou z najväčších poct, akú nám môže osud udeliť, je starostlivosť o svojich rodičov – tých ľudí, ktorí nám venovali svoj čas, zdravie a peniaze. VŽDY si zaslúžia našu najhlbšiu úctu!

Ak súhlasíte, zdieľajte!