Srdcervúci príbeh malého chlapca, ktorý žil 12 rokov v sterilnej plastovej bubline…

David Vetter bol skutočne výnimočné dieťa. Svoj krátky život prežil v sterilnom plastovom stane len 12 rokov. Rodina Vetterovcov čelila vážnemu problému: chlapci narodení v rodine trpeli vzácnou genetickou chorobou. Prvorodený syn manželov Vetterovcov trpel zriedkavým autoimunitným ochorením nazývaným ťažká kombinovaná imunodeficiencia (SCID) a žil len 7 mesiacov.

Nebezpečenstvo tohto vrodeného ochorenia spočíva v tom, že pacienti nemajú vyvinutý imunitný systém. SCID môže byť spôsobený genetickými poruchami postihujúcimi chromozóm X. Bez fungujúceho imunitného systému môže byť pre pacientov smrteľné aj obyčajné prechladnutie alebo škrabnutie. V priemere sa narodí 1 zo 100 000 detí s touto chorobou, ktorá postihuje len mužské potomstvo, dievčatá môžu túto chorobu len prenášať a odovzdávať.

Keďže Davidov brat mal toto ochorenie, lekári očakávali, že sa narodí s touto poruchou a hneď po narodení ho umiestnili do sterilného prostredia. Jediným možným riešením bola transplantácia kostnej drene, ale Davidova sestra Katherine nebola vhodným darcom.

Chlapček teda žil v sterilnom plastovom stane a bol pokrstený dezinfikovanou vodou. Všetky predmety boli pred umiestnením do stanu prísne dezinfikované: od potravín cez plienky až po knihy a hračky. Aj Davidovi rodičia sa mohli svojho syna dotýkať len v sterilných rukaviciach.

Keďže chlapec bol čoraz depresívnejší a psychicky labilnejší, lekári mu vysvetlili nebezpečenstvo mikroorganizmov. Potom sa však u Davida objavila silná fóbia, strach z mikróbov. NASA si to všimla a vyrobila pre chlapca špeciálny ochranný oblek, vďaka ktorému mohol ísť prvýkrát v živote von a hrať sa. Najprv si oblek nechcel obliecť, pretože sa bál, že bude plný baktérií, ale nakoniec si ho obliekol.

Napriek všetkému úsiliu zostávala Davidova choroba nevyliečiteľná a zdalo sa, že sa v budúcnosti nezlepší. Na starostlivosť o chlapca sa vynaložilo približne 1,3 milióna dolárov, ale stále sa nenašiel vhodný darca. Keď mal David 12 rokov, lekári mu navrhli transplantáciu kostnej drene. Darcom bola chlapcova sestra, hoci zhoda nebola dokonalá. V tom čase už vedci vyvinuli metódu transplantácie, ktorá nevyžaduje dokonalú zhodu.

Operácia však nedopadla tak dobre, ako sa očakávalo. Hoci Davidovo telo bolo schopné prijať kostnú dreň jeho sestry, vyskytli sa nepredvídané komplikácie. Kostná dreň, ktorú David dostal od svojej sestry, obsahovala vírus Epsteina-Barrovej. Tento vírus sa v ľudskom tele vyskytuje veľmi často, ale imunitný systém mu nedovolí, aby sa rozvinul.

Problémom však bolo, že David nemal imunitný systém. „Mami, myslím, že to nefunguje. Som unavený. Čo keby sme tie hadičky vytiahli a išli domov?“ Povedal chlapec svojej matke po operácii. Rodina si ho nakoniec vzala domov. Dávidova matka sa vtedy mohla prvýkrát dotknúť svojho syna holými rukami.

Spočiatku sa zdalo, že všetko ide dobre, David si vypýtal Coca-Colu, nápoj, o ktorom celý život sníval. Jeho stav sa však rýchlo zhoršoval a lekári neskôr zistili, že sa u neho objavili stovky nádorov. David mohol žiť mimo plastovej bubliny len 15 dní. Jednej noci povedal svojej rodine: „Mám vás všetkých rád.“ To boli jeho posledné slová.

Dňa 22. februára 1984 David, ktorého svet poznal ako chlapca s bublinou, zomrel.