Taxikár zatrúbil, no nikto neprišiel. Keď zazvonil pri dverách, stalo sa niečo zvláštne.

Taxikár zatrúbil, no nikto neprišiel. Keď zazvonil pri dverách, stalo sa niečo zvláštne.

22 decembra, 2024 0 Od Redakcia

Život taxikára v meste ako New York je plný nevšedných a zaujímavých zážitkov. V meste, ktoré nikdy nespí, po rušných uliciach brázdia žlté vozidlá, ktoré prevážajú cestujúcich z jedného miesta na druhé. Jedného dňa si staršia žena zavolala taxík. Požiadala vodiča, aby ju odviezol na nezvyčajnú adresu. Napriek rôznym situáciám vodič na túto jazdu nikdy nezabudne.

Tu je to, čo sa stalo:

„Išiel som na uvedenú adresu. Ako obvykle som zatrúbil, keď som tam prišiel, ale nikto sa neobjavil. Znova som zatrúbil, ale tiež to nešlo. Začal som byť trochu netrpezlivý – bola to moja posledná jazda. Chcel som to vzdať a ísť preč. Neviem prečo, ale niečo sa ma presvedčilo, aby som išiel ku dverám a zistil, čo sa deje. Stlačil som zvonček. Potom som začul tichý hlas staršej osoby: „Prosím, počkajte ešte chvíľu.“

Čakal som dlho, kým sa konečne otvorili dvere. Na prahu stála malá stará dáma. Musela mať aspoň 90 rokov. V ruke držala malý kufrík. Podarilo sa mi nahliadnuť do jej bytu a bol som šokovaný pohľadom zvnútra. Dom akoby nikdy nemal nájomníkov. Nábytok bol pokrytý plachtami a steny boli prázdne: žiadne hodiny, žiadne obrázky, vôbec nič. Jediné, čo upútalo moju pozornosť, bola v rohu ukrytá krabica plná fotiek a suvenírov.

Nakoniec sa stará žena spýtala: „Mohli by ste mi prosím vziať kufor do auta, mladý muž?“ Súhlasil som a vložil som ho do auta. Potom som opäť stál pri dverách domu, vzal ženu za ruku a pomaly ju viedol k taxíku. Poďakovala mi za pomoc. Odpovedal som, že to nie je problém a dodal: „K všetkým cestujúcim sa správam ako moja matka.“

Žena sa usmiala: „Skutočne? Ste naozaj milý.“ Nastúpila do auta a dala mi adresu, kam ju mám odviezť. Tiež nás požiadala, aby sme sa previezli cez centrum mesta.

Toto nie je najkratšia cesta,“ poznamenal som. „Bude treba urobiť veľkú obchádzku.“
„To je v poriadku,“ odpovedala. ,,Neponáhľam sa. Idem do hospicu.“

Trochu som sa toho bál. Hospic si spájam s miestom, kde zomierajú ľudia.
Nemám tu žiadnu rodinu,“ povedala žena jemným hlasom. „A lekár ma upozornil, že mi už nezostáva veľa času.“

V tomto momente som vypol merač a spýtal som sa: „Ktorou cestou by si chcela ísť?“
Nasledujúce dve hodiny sme strávili jazdou po centre mesta, pozerajúc sa na rôzne miesta. Stará pani mi ukázala hotel, kde pracovala ako recepčná. Neskôr dom, v ktorom spolu s manželom bývali ako mladí manželia. Videl som aj tanečné štúdio, ktoré navštevovala, keď bola mladé dievča.

V niektorých uliciach mi povedala, aby som tiež spomalil, a bez slova hľadela do okien ako malé zvedavé dieťa. Takto sme cestovali až do noci. Nakoniec žena oznámila: „Teraz som unavená. Teraz môžeme ísť do cieľa.“ Ani jeden z nás nezalapal po dychu, keď sme zamierili priamo na adresu.

Hospic bol menší, ako som si predstavoval. Keď sme prišli na príjazdovú cestu, k taxíku pristúpili dve sestričky a pozdravili nás. Pomohol som starenke a zobral som jej batožinu.
„Koľko vám dlhujem za vaše služby?“ spýtala sa žena a otvorila kabelku.

„Nič,“ odpovedal som.

„Musíte si nejako zarobiť na živobytie,“ trvala na svojom.

Usmial som sa: „Sú tam aj ďalší cestujúci.“

Bez rozmýšľania som ju objal. Držala ma tak pevne…

„Urobili ste staršiu ženu šťastnou v posledných chvíľach jej života. Ďakujem, “dojalo ju to.

Na rozlúčku som jej podal ruku a odišiel. Aj tak som bezcieľne jazdil po meste. Nechcel som nikoho vidieť ani chatovať. Čo ak by som túto zákazníčku neprijal? Čo keby som to vzdal a odišiel rovno spred jej domu? Pri analýze celej udalosti si myslím, že to bol jeden z najdôležitejších zážitkov, ktoré sa mi stali.

V každodennom živote plnom zhonu hľadáme len skvelé dojmy. Venujeme pozornosť tomu, čo je najpôsobivejšie. Myslím si však, že len pár momentov a malých gest dáva životu zmysel. Užime si ich. Možno potom zistíme, čo skutočne dáva zmysel.“

Tento úžasný príbeh vám skutočne otvorí oči. Mali by sme si uvedomiť, čo je v živote najdôležitejšie a užiť si nádherné, vzácne chvíle. Nikdy nevieme, kedy bude neskoro. Ak sa aj vás dotkol tento príbeh, zdieľajte ho so svojimi priateľmi.