Tehotnú ženu takmer zlynčovali v autobuse za to, že nechcela uvoľniť miesto staršej žene…

Verejná doprava má svoje vlastné pravidlá. Väčšina ľudí sa chce dostať z bodu A do bodu B bez akýchkoľvek porúch alebo zverstiev, ale nie vždy sa to podarí. Obyčajná cesta autobusom alebo metrom sa môže ľahko zmeniť na vojnu. Dôvodom je zvyčajne nedostatok miesta na sedenie alebo sedenie na mieste vyhradenom pre osoby na invalidnom vozíku.

Aj keď sa môže zdať, že takéto situácie sú menej časté, predsa sa stávajú. Či už chceme, alebo nie. Nedávno 28-ročná tehotná matka oznámila, že s ňou v autobuse zaobchádzali veľmi zle.

Čo sa stalo?

Bolo 13:00. Bola som na ceste domov z nákupu. Nastúpila som do autobusu a bolo tam voľné miesto. Sedela som na ostrovčeku s dvoma alebo tromi sedadlami oproti sebe. Na ďalších troch miestach sedeli dve staršie dámy a matka s dieťaťom na kolenách. Zvyšok cestujúcich tvorili ľudia rôzneho veku. Väčšina z nich bola na dôchodku. Aspoň ľudia, ktorí sedeli okolo mňa.

Prešli sme možno dve zastávky, keď zrazu nastúpila chrchlajúca stará pani. V rukách mala dve plnené tašky. Najprv stála pri dverách, pretože sa nemohla pohnúť dopredu, ale potom som si všimla, že sa na mňa pozerá. Vlastne sa s cestujúcimi pošťuchovala, aby zistila, kto sa jej vzdá svojho miesta. Nechcela som.

Som tehotná. Povedzme, že som konečne v privilegovanom postavení, pokiaľ ide o verejnú dopravu. Na druhej strane sa mi nedarilo príliš dobre. Trochu sa mi zatočila hlava. Horúčava ma ubíjala. Naozaj som ju ignorovala… niekto jej aj tak ponúkne miesto.

Zrazu ku mne pristúpila a požiadala ma, aby som jej uvoľnila miesto. Zdvorilým tónom som jej vysvetlila, že nemôžem. Čakala som dieťa a potrebovala som sa postarať o svoje zdravie a pohodu. Okamžite som na sebe začal cítiť pohľady ostatných cestujúcich. Žena nič nepovedala, len sa zamračila. Potom na ňu niekto z diaľky zavolal, aby si prišla sadnúť.

Samozrejme, že teta nebola spokojná so sedadlom, pretože to bolo také polohovateľné sedadlo. Aj tak chcela moje. Chlapík sa ponúkol, že si vymení miesto. Ja si sadnem na jeho miesto, ona si sadne na moje a on bude stáť. V tom čase som už aj ja začala byť tvrdohlavá, pretože mohla byť šťastná, že bude sedieť, ale ona si ešte aj vyberala. Samozrejme, že táto malá výmena slov upútala pozornosť cestujúcich v autobuse.

V tom čase už asi traja ľudia ponúkli pani svoje miesta, ale ona bola neoblomná. Trvala na tom, že bude sedieť tam, kde ja. Vtedy mi už bolo jasné, že jej vadím ja. Čo to má znamenať, že jej hneď nepustím svoje miesto? Začala sa ma pýtať, kto sú moji rodičia, pretože v živote nezažila takú hrubosť. Sťažovala sa na všetko. Necítila sa dobre, mala veľa batožiny, ale jednoducho nechcela sedieť na žiadnom zo štyroch ponúkaných miest.

Ľudia sediaci vedľa mňa začali na mňa zazerať. Povedala som si, že je mi to jedno. Nezáleží mi na nich. Potom sa teta opäť naklonila nado mňa a doslova mi prikázala, aby som okamžite vstala a uvoľnila jej miesto. Osoba, ktorá sedela vedľa mňa, na mňa začala tlačiť, aby som ju pustila.

Začal som sa báť, že ma zlynčujú. Všetci sa na mňa pozerali veľmi zle. Vstala som a so slzami v očiach som vystúpil na ďalšej zastávke. Išla som domov s plačom. To, čo sa stalo, ma strašne rozrušilo.

Čo si o tom myslíte?