„Ako 14-ročná som porodila syna, ktorý bol daný na adopciu. Nikdy by som nepovedala, že ho o 33 rokov neskôr, nájdem týmto spôsobom“…

V tínedžerskom veku otehotnela a jej rodičia a rodičia jej priateľa usúdili, že najlepším riešením bude dať dieťa na adopciu. Nevedela, kde je jej dieťa. Až kým jej stránka na Facebooku nepomohla ho po dlhých 33 rokoch opäť nájsť.

„Mala som 14 rokov a bola som skeptická. Možno keby som si neuvedomila, že som dva mesiace nemala menštruáciu, neverila by som, že moje tehotenstvo je skutočné. „Ale ja som príliš mladá na to, aby som mala dieťa,“ hovorila som si. Prečo som nepovedala mame, aby ma poučila o antikoncepcii? Čo by na to povedali ľudia?

Nič nenasvedčovalo tomu, že som tehotná. Prvé príznaky, ktoré všetci poznáme, ako je nevoľnosť atď., mi boli úplne neznáme. Moje telo sa menilo, ale pripisovala som to veku a hormónom. Žila som, akoby sa nič nestalo. Výlet s mamou, cvičenie a softbal boli jedny z mála vecí, ktoré som robila v prvom trimestri tehotenstva. Mala som pocit, že sa môj život navždy zmení. Snažila som sa vypustiť z hlavy, že som tehotná, ale vedela som, že výsledok je neodvratný.

Keď som bola tehotná tri mesiace, povedala som to svojmu priateľovi. Boli sme spolu asi dva roky. Stál pri mne, rozprávali sme sa o tom, či bude dieťa chlapec alebo dievča, kto sa oň bude starať alebo aké meno mu dáme. Hoci sme sa v našej nezrelosti tešili z myšlienky na dieťa, obávali sme sa, ako to povieme rodičom.

Boli sme školské klebety.

Najprv sme to držali v tajnosti, ale keď sa mi začalo ukazovať brucho, bolo ťažšie to zakryť. Nosila som vrecovité oblečenie alebo obrovské bundy. Počas tréningu som si dávala na brucho bambuľky a doma som sedela s vankúšom pred bruchom. Prvé šepkanie začalo od našich spolužiakov. Boli podozriví rýchlejšie ako ktokoľvek iný. Videla som, ako sa mi zvedavo pozerajú na brucho a pozorne nás sledujú.

Na strednej škole sa začali šíriť fámy a čoskoro si to všimli aj učitelia. Nikto však nepoložil jedinú otázku. Bolo to tabu z mnohých dôvodov, v neposlednom rade kvôli tehotenstvu tínedžerov. Náš príbeh bol vždy predmetom klebiet a ľudového súdu. Boli sme jediným medzirasovým párom, ktorý bol na očiach verejnosti. Neskrývali sme náš vzťah ako iné páry, kde chlapec bol čierny a dievča biele. Boli sme zamilovaní a odhodlaní stáť jeden pri druhom.

Môj priateľ bol vynikajúci športovec, charizmatický, pekný, priateľský a obľúbený. Vo všetkom, čo robil, bol sebavedomý. Jeho priatelia a spoluhráči si ho veľmi vážili a tréneri aj učitelia ho zbožňovali. Dievčatám sa páčil, ale označovali ho za čierneho chlapca s bielou dievčinou.

V jednom momente sme sa odvážili povedať to rodičom. A všetci sa zhodli na tom istom: jediným riešením je adopcia. Boli sme veľmi zranení a sklamaní, ale nedalo sa nič robiť. V tom čase sa to zdalo ako správne rozhodnutie. Kontaktovali sme adopčnú agentúru, aby sme začali proces. Nechcela som sa s ním rozlúčiť bez toho, aby som ho aspoň raz videla.

Môj syn sa narodil 29. marca. Chcela som ho vidieť aj po pôrode, napriek tomu, že by to mohlo skomplikovať celý proces. Povedali mi, že stretnutie s ním by ma traumatizovalo. Ale chcela som ho vidieť. Nemohla som si predstaviť, že by som sa s ním rozlúčila bez toho, aby som ho aspoň raz nevidela. Keď mi ho dali do náručia, cítila som sa prekvapivo pokojná. Pozerala som sa na jeho malú tváričku, oňuchávala som jeho malú hlavičku, aby som sa nasýtila tej detskej tváričky cez jeho kučeravé, čierne vlásky.

Bol to dokonalý drobček, ale čoskoro nebude môj. Povedala som si, že u pestúnov bude mať lepší život. Keď prišla sestrička a vzala ho preč, neplakala som. Pamätám si, že som sa hanbila. Vzdávala som sa svojho dieťaťa. Trvalo mi to príliš dlho a ja som strácala odvahu. Napriek tomu som si bezvýsledne vygooglila adresu adopčnej agentúry, ale ako to viete? Začala som sa uberať týmto smerom, hoci som bola stále pesimistická.

Nestrácala som nádej.

Ale niečo mi hovorilo, že musím znova skontrolovať Facebook. Názov, ktorý som našla ako vhodný, bol bušel. A tak som v deň 33. narodenín svojho dieťaťa o 23.00 hod. opäť hľadala. Na fotografii bol zobrazený polodetský muž obklopený tromi deťmi. Možno to bol môj syn, ale nebola som si istá.

V profile nebol uvedený dátum narodenia, ale prešla som stránku a hľadala som nejaké vodítko. Videla som jeho fotku na snehu. Jeho oči boli moje. Otcove pery. Vedela som, že je to on. Našla som svojho syna. Hľadala som trochu viac dôkazov na potvrdenie. A videla som príspevok z 29. marca minulého roka. To som potrebovala.

Zlomilo mi to srdce, rozplakala som sa a poslala mu rýchlu správu. „Všetko najlepšie k narodeninám. Som tvoja biologická mama. Nevedela som, ako inak ti to povedať. Želám si, aby ste mi odpovedali. Nemôžem uveriť, ako som ťa našla,“ napísala som mu. Bolo 23:23 v noci a ja som prosila o odpoveď. Keď som sa zobudila, skontrolovala som či mi odpovedal, ale neodpovedal. Napísala som mu dlhú správu, o ktorej som dúfala, že ju uvidí. Možno si myslel, že je to nejaký spam alebo to jednoducho nevidel. Snažila som sa byť optimistická.

Áno, odpovedal!

Dva dni po tom, čo som nedostala odpoveď, som poslala správu a žiadosť o priateľstvo jeho priateľke a povedala som jej, kto som. 31. marca prijala žiadosť o priateľstvo a odpovedala mi na správu, že mu to povie. Každé dve minúty som si skontrolovala telefón. Na poludnie toho dňa od neho prišla správa. Chcel sa so mnou rozprávať! Nemohla som zavolať, tak sme si poslali poznámky.

Spýtala som sa ho či chce vidieť fotografie svojho otca. Spýtal sa ma či je nažive, ale ja som mu povedala, že ho zabili v roku 1992. Nedokázala som opísať svoje pocity. Na druhý deň sme telefonovali celé tri hodiny. Naše spojenie bolo silné. O mesiac neskôr ma prišiel navštíviť prvýkrát od svojho narodenia. Veľmi som sa tešila, keď som ho vítala na letisku. Pribehol ku mne a ja som ho stisla v náručí.

„Nemôžem uveriť, že si tu,“ povedala som mu. Moje dieťa mi bolo blízke. Niekoľko nasledujúcich dní sme strávili objímaním, jedením a spoločnými zážitkami. Moje dcéry ho milovali a objímali. Keď nastal čas, aby sa vrátil domov, nemohla som sa s ním rozlúčiť. Odíde, ale nebude to navždy. Práve sme začínali!

Zdieľajte tento nádherný príbeh aj so svojimi priateľmi a rodinou.