O umierajúcu tetu Mariku sa nikto nezaujímal, ale keď sa dozvedeli, kto je, všetci boli zdrvení…

Vo vzdialenom kúte desaťlôžkového oddelenia vo vidieckom hospici trávila 86-ročná teta Marika posledné mesiace svojho života na hrdzavej posteli. Niekedy si pre seba čudne šomrala.. Ročne zomierajú tisíce osamelých, starých ľudí v domovoch dôchodcov a nemocniciach, kde ich nemá kto navštíviť…

Nikto z nás na to nerád myslí, pretože pri pomyslení na to pociťujeme ľadový strach! Som zvedavý, či sa to stane aj nám a našim blízkym!

Teta Marika, 86-ročná, strávila posledné mesiace svojho života na hrdzavej posteli vo vzdialenom rohu desaťlôžkového oddelenia vo vidieckom hospici. Niekedy si sama pre seba čudne pokrikovala, ale nikto jej nevenoval pozornosť, pretože sestry a ostatní pacienti si mysleli, že je trochu bláznivá a netreba ju brať vážne.

Jedného dňa teta Marika ochorela a bohužiaľ sa jej nepodarilo zachrániť život… Keď sa jedna zo sestier prehrabávala v jej veciach, všimla si, že si pri posteli nechala list:

„Drahá sestra!

Čo ste videli, keď ste sa na mňa pozreli? Stará čarodejnica so smiešnymi zvykmi? Senilná starenka, ktorú treba kŕmiť, ale stále jej to padá z úst a potom to treba upratať? Bezmocné telo, ktoré sa zašpiní a dá sa len ťažko vydrhnúť? No to, čo ste videli, som nebola ja!

Kto som bola?

Aj ja som bola dieťa, stále si pamätám na láskyplný úsmev mojej mamy a otca. Bola som desaťročné dievča a s bratmi sme sa stále hrali v záhrade, liezli po stromoch a stavali chatky. Mala som 16 rokov a užívala som si, keď na mňa chlapci pozerali! Ale to bolo už dávno! Svet sa zdal byť obrovský, plný nekonečných možností! Skrývala som sa v našej malej záhradnej chatke a snívala o skutočnej láske.

Bola som mladou dvadsaťročnou manželkou a s Kalmanom sme boli navždy zviazaní a dodržali sme sľuby, ktoré sme si dali! Bola som šťastná tridsaťročná matka, láska mojich detí ma robila šťastnejšou ako ktokoľvek iný! Mala som 40 rokov, keď sa moje deti prestali hrať so mnou a trávili čas so svojimi kamarátmi.

Vyrástli tak rýchlo! Mala som 50 rokov a oni sa odsťahovali z domu. Bola som tam len ja a môj manžel. Bola som 60-ročná babička mojich vnúčat. Môj koláč a slivkový puding im veľmi chutili! Všetko bolo tak dokonalé! Potom môj úbohý manžel zomrel. Moje deti sa odsťahovali do zahraničia, vídali sme sa čoraz menej… Roky plynuli a ja som bola čoraz viac osamelá, čoraz viac vydesená!

Život ubehol tak rýchlo… Teraz som osamelá stará žena! Už nie som krásna ani zdravá, príroda je nemilosrdná!!! Tak veľmi chcem byť opäť mladá… ale viem, že nemôžem!!! Pomaly sa s tým zmierujem a v pokoji čakám na smrť. Prosím, keď si spomeniete, pozrite sa na mňa na takú, aká som bola! Bola som človekom, malým dievčatkom, matkou, babičkou, ktorá kedysi milovala mnohých ľudí a ktorú mnohí milovali!“

Sestrička sa na to niekoľko minút pozerala a po tvári jej stekali slzy. Nakoniec v drobnej, krehkej, veľa cestujúcej tete videla spoločný osud nás všetkých… Starajme sa o starších ľudí, pretože jedného dňa budeme my sami starí ľudia, ktorí budú potrebovať starostlivosť a lásku.

Myslíte si, že je to poučný príbeh? Potom sa oň nezabudnite podeliť!