Bezohľadnosť mojej svokry stála život moju dvojročnú dcéru!

Ani nepoprosila o odpustenie, hovorila nám len výhovorky. Moja svokra bola vinná zo smrti svojej vnučky, mojej dcéry. Mala 2 roky. Vo všeobecnosti sme dieťa nenechávali so svokrou príliš často. Ani sme nemuseli, keďže pracujem z domu a bola som s dieťaťom po celý čas.

V tom čase sme s manželom kupovali dom a museli sme ju niekde nechať, aby sme išli do právnickej kancelárie vybaviť zmluvy atď. Nechali sme ju u mojej svokry, aby sa o ňu postarala, kým budeme pracovať.

Bolo to v lete a priamo oproti domu mojej svokry, kde bol rybník. Moja dcéra milovala vodu, kúpanie bola jej obľúbená činnosť. Hrali sa na brehu rybníka a potom si moja svokra spomenula, že musí vybrať oblečenie zo sušičky a nechala dvojročné dieťa pri vode samé.

Detská zvedavosť mojej dcéry, ako aj jej láska k vode viedli k tomu, že vošla do hlbokej časti jazera a utopila sa. A to všetko preto, lebo svokra si myslela, že oblečenie v sušičke je dostatočný dôvod na to, aby nechala také malé dieťa bez dozoru…

Keď sa vrátila a uvedomila si, čo sa stalo, začala panikáriť a kričať o pomoc. Počula ju susedka, išla do rybníka, vytiahla dieťa a zavolala záchranku, ale bolo už neskoro.

Predstavte si, aké to je, keď sa vrátite po svoje dieťa k osobe, ktorej ste ho zverili a dozviete sa, že vaše dieťa je mŕtve. Moja svokra nás prosila, aby sme do toho nezapájali políciu, stále opakovala, že to bola nehoda a „ona nevie, ako sa to stalo“, „odišla len na chvíľu“, „cíti sa ešte horšie ako my“ a „volanie polície ju nevráti späť“.

Samozrejme, zavolali sme políciu a ona bola obvinená z trestného činu zanedbania povinnej výživy a odsúdená na 3 roky väzenia (zaplatila peniaze a nešla do väzenia), ale podľa môjho názoru to bol príliš mierny trest 3 roky.

Ani ja, ani môj manžel jej to nikdy neodpustíme. Ani neprosila o odpustenie, všetko, čo nám hovorila, boli výhovorky a zase výhovorky.

V súdnej sieni jej manžel povedal, že už nie je jeho matka, že je pre neho mŕtva a že ju už nikdy nechce vidieť pred svojimi očami. Aj naše manželstvo bolo zničené, prežívali sme depresie, často sme sa hádali, boli chvíle, keď sme boli na pokraji rozvodu.

Na chvíľu sme sa rozišli, odišla som do inej krajiny a myslela som si, že to je riešenie. Môj manžel ma však vyhľadal a podarilo sa nám zachrániť našu rodinu a pokračovať v spoločnom živote.

Obaja sme prázdni. Nemohla som mať ďalšie dieťa. V žiadnom prípade som to nechcela. Nakoniec som však opäť otehotnela a privítala som nášho syna, ktorý má teraz 9 mesiacov.

Samozrejme, nechceli sme svokre povedať, že sme opäť rodičia, ale keď nás videla kráčať s kočíkom, uvedomila si, že má vnúča. Tak sa pokúsila spojiť s mojím manželom.

Najprv mu vyčítala, že ju nenavštevuje, plakala, aké ťažké bolo prežiť všetky tie roky bez toho, aby s ňou vlastný syn hovoril, že mohla ísť do väzenia, ak by nemala peniaze na zaplatenie trestu a ako to mohol urobiť vlastnej matke. Pretože ju opustil.

Potom mu povedala: „Ale videla som, že máš opäť dieťa, som taká šťastná, že mám opäť vnúča!“ Stále sa pýtala, či je to chlapec alebo dievča, kedy ho uvidí a kedy sa s ním stretne, pretože sa oň chce veľmi starať. Môj manžel jej hneď povedal, že ona nemá nič, že je to naše dieťa a že je len naše. Náš syn nemá babičku, to mu povieme, až bude starší. A nikdy nebude v jej blízkosti.

Môj manžel a ja s tým na 100 % súhlasíme. Strata našej dcéry stále bolí a urobíme všetko pre to, aby sme pred ňou ochránili nášho syna. Nepotrebuje nezodpovednú babičku, ktorá pravdepodobne ohrozí jeho život, ako to urobila s jeho sestrou.

Bola v šoku, keď to počula a začala kričať, že sme na ňu takí zlí a krutí, že jej to budeme mať za zlé navždy, hoci za to zaplatila a nemôžeme byť takí bezcitní, aby sme jej zabránili vidieť vnúča.

Ale čo si predstavovala? Čo očakávala? Že by sme ju naozaj pustili k nášmu dieťaťu? Že by sme jej ešte niekedy zverili dieťa? Úprimne povedané, nie som si istá či vôbec môžem nechať svojho syna s nejakou profesionálnou opatrovateľkou.

Už nikomu neverím, pretože ak môže byť babička natoľko neopatrná, že nechá zomrieť dieťa, kto vie, čo by mohol urobiť cudzí človek. Môj manžel jej teda na rovinu povedal, že k dieťaťu nebude mať prístup a už s ňou nikdy nechce hovoriť. Musí sa venovať niečomu užitočnému a nechať nás na pokoji.

Nepočúvala. V ten večer prišla k nám domov a chcela opäť vidieť svoje vnúča. Zjavne sme ju nechceli pustiť dnu a ona začala blázniť a tvrdila, že ako stará mama má právo stretnúť sa so svojím vnúčaťom. Povedali sme jej, že keď nechala našu dcéru utopiť, stratila všetky svoje práva týkajúce sa našich detí.

Niektoré veci sa jednoducho nedajú odpustiť. Potom nám povedala, že pôjde na súd a bude žiadať zákonné povolenie stretnúť sa s dieťaťom. Nie som si istá či niečo také existuje, ale ak je to pravda, veľmi pochybujem, že ju dostane vzhľadom na jej záznam v registri trestov.

Ak budeme musieť ísť na súd a dokázať, že nie je dôveryhodná, urobíme to. Ak sa vráti, zavoláme políciu. Dostane súdny príkaz. Ak budeme musieť opustiť túto krajinu a žiť niekde inde, aby sme boli od nej ďalej, urobíme to tiež.

Žasnem nad jej drzosťou. Dobre vie, že nám pred tromi rokmi zničila život. Žiadny rodič by nemal prísť o svoje dieťa. Ona je zodpovedná za to, čo sa nám stalo. Teraz sa tvári, že je tá najlepšia babička na svete, akoby sa nič nestalo.

Kvôli tejto žene som prišla o jedno zo svojich detí a každý deň za to platím bolesťou srdca. V žiadnom prípade ju nepustím do jeho blízkosti.

** Uvedený príbeh je skutočným príspevkom matky, ktorá sa rozhodla podeliť o svoju bolesť s čitateľmi internetovej platformy Reddit. **

Úvodné foto je len ilustračné