Môj manžel ma opustil kvôli inej žene a trvalo mi 20 rokov, kým som sa pohla ďalej. Obetovala som sa pre svoje deti…

Som rozvedená už veľa, veľa rokov. Keď som sa rozvádzala, moje deti boli veľmi malé a keď sa moje manželstvo skončilo, pamätám si, že som mala pocit, akoby som stála pred obrovskou horou, na ktorej vrchol musím vystúpiť. Pri každom kroku som sa pozrela dolu či šliapem pevne, pretože stačil jeden chybný krok, aby som sa vrátila tam, kde som bola, teda na začiatok.

Vždy, keď som urobila krok, pozrela som sa na vrchol, vzdychla som si a rozmýšľala, čo mám urobiť, aby som nemusela ísť až nahor. Keď máte dve deti a jedno dokonca bábätko, máte na tejto ceste toľko dverí, ktorými musíte prejsť. Pri každých dverách stojíte sami.

V skutočnosti stojíte sami, pretože ten muž, ktorý vám kedysi prisahal, že vás nikdy neopustí, teraz odmieta stáť po vašom boku a po boku vašich detí.

Pamätám si, že rok po tom, čo nás opustil kvôli inej žene… Škôlka, do ktorej chodil môj syn, organizovala detskú prehliadku, na ktorej sa zúčastnilo aj moje dieťa. Bola to jedna z prvých oficiálnych udalostí, na ktoré sme spolu nešli.

Keď v minulosti naše manželstvo nebolo v najlepšom stave, nebolo udalosti, na ktorej by sme sa nezúčastnili, ale vždy sme sa cítili trápne, keď sme sedeli vedľa seba a predstierali, že sme v poriadku. Keď sa veci zmenili a rozvod bol na ceste, možno sme na túto výstavu išli obaja, ale boli sme na nej ako dvaja cudzí ľudia, ktorí sedeli ďaleko od seba.

Vôbec sme sa nerozprávali. Ani sme sa na seba nepozreli.

Učiteľka dieťaťa sa snažila s nami oboma hovoriť o dieťati, ale on odmietol, aby sme s učiteľkou hovorili naraz. V to popoludnie som odišla s plačom. Boli sme rodičia dvoch detí, a predsa sme sa k sebe správali ako cudzinci. V ten deň som sa hanbila. Bol to taký ponižujúci zážitok. Bolo to prvýkrát, čo sa mi niečo také stalo, možno preto som to niesla tak ťažko. V priebehu niekoľkých nasledujúcich rokov som si na to zvykla. Ak sme sa chceli učiteľa na niečo opýtať, išli sme samostatne.

Táto neznáma situácia nášho syna veľmi ovplyvnila. Bol v rozpakoch zakaždým, keď učiteľka oznámila triede, že v tento deň budú mať rodičovskú schôdzku. Bol nervózny, pretože to vedel. Takisto bol v rozpakoch zakaždým, keď mu kamaráti povedali, že obaja ich rodičia budú na gymnastických exhibíciách, na zápase alebo na divadelnej hre. So synom a dcérou sme sa o tom v priebehu rokov rozprávali mnohokrát.

„Prečo nechytíš otca a neprehovoríš? Prečo sa nedáte dokopy a nevyriešite svoje problémy? Prečo jeden z vás nechce toho druhého ani vidieť?“ pýtali sa ma deti vždy vlastnými slovami.

Teraz je to pravda. Ako niečo také vysvetliť dieťaťu? Môj syn mal vyššie uvedené otázky mnoho rokov, až kým nedokončil univerzitu. Keď získal titul, jeho otec ani neprišiel.

V ten deň som sa cítila poníženejšia ako kedykoľvek predtým a všetok hnev, ktorý som na neho mala, sa vrátil. Môj otec mi to vždy hovoril: „Nikdy nebudeš môcť obnoviť svoj život, ak sa s ním neprestaneš zaoberať.“

Keď mi zomrel otec, rozhodla som sa otvoriť novú kapitolu svojho života. Jedného dňa, keď som ho navštívila na cintoríne, som pri pohľade na jeho fotografiu nahlas povedala: „Tento deň nastal. Už sa do toho nebudem zapájať. Je načase, aby som si znovu vytvorila svoj život.“

Naozaj mi to bolo jedno. Prestala som sa starať o to či si pamätá na narodeniny detí, či im zavolá, aby im zaželal všetko dobré, či si na ne spomenie na sviatky alebo na akýkoľvek dôležitý deň v ich živote. Prestala som sa starať, ale deti sa starali.

Dvadsať rokov po rozvode som bola slobodná. Táto kapitola bola pre mňa uzavretá. Finančne sa angažuje a formálne je zapojený, ale morálne je neprítomný. Financie sú jediným prvkom, ktorý nás stále drží pohromade. Inak cítim zvláštny pocit oslobodenia. Po dvadsiatich rokoch sa obzriem späť a spomínam si na množstvo nocí plných strachu a sĺz, neistoty a samoty, hrôzy a úzkosti.

Peniaze, čo s nimi?

Deti nechcú peniaze, chcú lásku a oboch rodičov po svojom boku. O 20 rokov neskôr sa to všetko skončilo. Teraz som silná, sebavedomá, veľmi si verím a prvýkrát vidím, že vo mne horí svetlo, ktoré tam nebolo dve desaťročia. Teraz mám 60 rokov a som sama z vlastného rozhodnutia. Obetovala som sa, aby som čo najlepšie vychovala dve deti.

Mojím cieľom bolo zabezpečiť im bezpečnosť aj keby to malo byť na úkor mojej vlastnej. Nie je to to, čo robí väčšina rodičov? Keď sa pozrú na svoje deti, vidia svoj skutočný obraz. Vždy som verila, že skutočný odkaz zanechávame v životoch, ktoré privádzame na svet.

Môj manžel mi raz, keď sme sa brali, povedal, že na mne najviac miluje moju osobnosť. O dvadsať rokov neskôr sa táto osobnosť úplne zmenila. Celé tie roky som strácala samu seba, ale s veľkým úsilím a prácou sa mi podarilo získať časť z nej späť vďaka láske a podpore mojej rodiny, mojich priateľov a dokonca aj mojich susedov, dokonca aj môjho zamestnávateľa, ktorý ma podporoval a nevyhodil ma, keď bolo ťažko.

Všetky Božie dobrá prichádzajú k tým, ktorí veria a ja verím.

To najlepšie ma ešte len čaká a teším sa, že môžem ukázať svoje nové ja novému partnerovi, ktorý si ma dokáže získať. Naučila som sa, že ak sa rozhodneme kráčať v strachu a obavách, okrádame sa o pravú podstatu života. Kedysi som bola šťastná, kým som sa nestala ustráchanou, úzkostlivou a vyčerpanou osobnosťou.

Stratila som svoje šťastie a bezstarostnosť, ale získam ich späť. Čokoľvek mi spôsobilo toľko bolesti, vymažem to. Nemôžete začať novú kapitolu svojho života, ak stále čítate tú predchádzajúcu. Prestaňte sa o ňu starať, prestaňte sa ňou zaoberať. Tak to je a tak to aj bude. Svojím spôsobom bude naďalej ubližovať sebe a hlavne svojim deťom. Jediné, čo môžete urobiť, je stáť pri svojich deťoch a snažiť sa zmierniť ich bolesť.

Prajem všetkým všetko najlepšie a očakávam len radosť, pokoj a vieru, že jedného dňa nájdete svoju druhú polovičku, tú, ktorá vás nikdy nezradí.

Zdieľajte tento príbeh aj so svojimi priateľmi.