Mojej matke, ktorá ma dala na adopciu: Adoptované deti neznamenajú vždy šťastné deti…

Pomysleli ste niekedy aspoň na sekundu na bolesť, ktorú možno prežívam? Písal sa rok 1966 a istá žena čakala druhé dieťa. Po dlhých diskusiách (a mnohých neúspešných pokusoch presvedčiť otca dieťaťa, aby si dieťa nechal) podpísala dokumenty o adopcii.

Po čase dieťa, ktoré si jeho matka tak veľmi želala mať pri sebe, poslali do adopčného centra a čakali, kým naň príde rad. O tri mesiace neskôr bolo dieťa adoptované a jeho biologická matka si mohla vydýchnuť, že jej dieťa bude mať lepší život. To dieťa bolo dievča a to dievča som bola ja. Nemala som lepší život.

Samozrejme, pre cudzincov bolo všetko úžasné. S rodinou nablízku, veľkým domom pri jazere a častými dovolenkami som mala všetko. Moji adoptívni rodičia boli čestní členovia spoločnosti a mali skvelé zamestnanie. Mala som brata, ktorý bol tiež adoptovaný. Bol obľúbeným členom rodiny.

Bohužiaľ, ja som sa do tejto ideálnej rodiny nedokázala zaradiť. Vždy som bola vonku, premýšľala som a čakala na chvíľu, keď ma niekto uvidí, keď naozaj uvidí, kto som alebo aspoň, že som tu.

Chcela som, aby sa niekto staral.

Stále chcem, aby sa o mňa niekto staral. Žila som v tieni svojho brata a mŕtveho dieťaťa svojich rodičov. Nikdy som sa pre nich „nepočítala“ a odmietala som sa prispôsobiť tomu, čo odo mňa očakávali. Celé moje detstvo bolo poznačené túžbou, aby ma niekto miloval. A keď sa tak nestalo, potvrdilo sa to, čomu som verila: nebola som dosť dobrá.

Bola som bezcenná a nehodná, aby ma niekto miloval.

Rozmýšľam, akú chybu som urobila, že ma vyhodili a dali do rodiny, ktorá ma nemala rada. Vymyslela som si o tebe príbehy. Zaujímalo by ma, na koho sa podobám. Keď sa jedno z mojich detí opýtalo, na koho sa podobám, bolo mi jasné, že moje korene nie sú v minulosti, ale tu, v centre môjho života a ja na to nemám odpoveď. Už to nie je len moja zvedavosť, ale aj mojich detí.

Zavolala som teda sociálnej pracovníčke, ktorá mala na starosti moju adopciu či by sa so mnou nechcela stretnúť.

Ozvali sa mi, že vás našli a že ste moju žiadosť zamietli. Povedala si, že nechceš znovu otvárať starú ranu, že by to bolo príliš bolestivé.

Príliš bolestivé? Ako to, čo som cítila, keď som sa dozvedela, že ma ešte raz vyškrtneš zo svojho života? Zamysleli ste sa niekedy aspoň na sekundu nad bolesťou, ktorú by som mohla prežívať? Premýšľala si o tom, ako sa teraz môžem cítiť, keď ma ty, moja biologická matka, už druhýkrát odmietneš? Premýšľali ste niekedy o dôsledkoch adopcie na mňa?

Nie. Ďakujem, že opäť myslíte len na seba. Opäť. Báli ste sa niekedy, čo sa mi stane? Možno je vaša dávno stratená dcéra drogovo závislá a potrebuje vás. Alebo vám radšej pripomeniem, čím bola vtedy, ale teraz už nie je.

Mohol by to byť nový začiatok

Raz si sa ma vzdala, ale mohli sme to skúsiť znova. Povedala si, nie. Myslela si len na seba. Spomenula som si, ako som sa vtedy (opakovane) cítila a čo som si v detstve hovorila: že som bezcenná a nikdy nič nedosiahnem. S hrdosťou ti môžem oznámiť, že som dosiahla veci, ktoré som nikdy nečakala a pre okolitý svet som bez ujmy.

Ale ja nie som, len som sa rozhodla využiť svoje skúsenosti, aby som pomohla ostatným nebyť obeťami, ako som bola tak dlho ja. Chcem, aby si vedela, že ti rozumiem. Mám tri biologické deti (tvoje vnúčatá) a nikdy by som si nevedela predstaviť svoj život bez nich.

Neviem si predstaviť, že by som o nich nič nevedela, o ich osobnostiach, o ich spôsoboch, o tom, koho majú radi a koho nie, o ich názoroch na svet a ako sa im v skutočnosti žije. Viem si predstaviť, aká sa cítiš zlomená, ale sme tu dve, ktoré zažívame to isté. A aby si vedela, nie je to len o tebe, mami.