Nenávidela ma, ale keď som ochorela, dala mi ten najväčší dar!

Keď som sa vydala, manželove deti ma neprijali s láskou. Jeho dcéra mala osem rokov a syn dvanásť a z nejakého dôvodu ma vždy podozrievali, možno preto, že ich matka príliš ťažko znášala rozvod a obviňovala ma, ale ja som za to nemohla. S manželom sme sa zoznámili rok po rozvode.

Dôvodom rozvodu s jeho manželkou bola iná žena, s ktorou im vzťah nakoniec nevyšiel.

Deti ich matka roky otravovala a keď začali dospievať, robili mi neuveriteľné problémy. Jeho dcéra zašla tak ďaleko, že mi nadávala do tváre a preklínala ma, zatiaľ čo jeho syn bol miernejší a predo mnou aspoň nikdy nič nepovedal, ale za mojím chrbtom viem, že nadával.

Môj manžel nikdy otvorene nevystúpil a nikdy sa ma nezastal, možno preto, že sa cítil vinný, že rozvod, za ktorý bol zodpovedný, tak veľmi ovplyvnil jeho deti.

Každopádne asi 5-6 rokov bol náš dom hotovým peklom a náš krik a hádky bolo počuť po celom okolí, ale bola som trpezlivá, pretože som bola chápavá a veľmi som svojho manžela milovala. Situácia sa trochu upokojila, keď jeho dcéra dospela, nie že by nedochádzalo k hádkam a obviňovaniu.

Pre tieto deti som bola vždy tá dievka, ktorá sa dostala medzi ich rodičov a rozbila im rodinu. Mnohokrát som sa im snažil zavolať na dobrú noc a vysvetliť im, ako sa veci majú, ale za tie roky mali tak vymyté mozgy, že to nedokázali jasne vidieť. Pred niekoľkými rokmi mi náhle zomrel manžel a ja som zostala na svete úplne sama.

Nemám deti, moji rodičia sú mŕtvi.

Môj manžel bol mojou jedinou rodinou, ale bohužiaľ odišiel a mne zostalo len niekoľko priateľov. Jeho smrť zničila deti, ktoré od toho dňa nielenže neprišli domov, ale ani raz mi nezavolali. Medzi mnohými vecami bolo aj rozdelenie majetku.

Pred manželovou smrťou som mu v jednom rozhovore povedala, že ak niekedy spíše závet, chcem, aby mi odkázal iba domček, v ktorom sme bývali, aby som mala na starobu strechu nad hlavou. So všetkým ostatným, domami, pozemkami, poliami, peniazmi si mohol robiť, čo chcel.

Ako sa ukázalo, jeho deti chceli okrem iného aj tento dom.

Viedli so súdmi úplnú vojnu, ale nakoniec mi dom zostal. Nechápala som, prečo ma tak nenávidia. Nikdy som im nepovedala ani slovo. Vždy som ich rada videla, starala sa o ne, varila im, pomáhala im s domácimi úlohami, stála som pri nich ako druhá matka bez toho, aby som za to niečo žiadala a ony ma aj teraz, keď boli staršie, boli pripravené hodiť pod paľbu.

Rok po manželovej smrti ma niektoré závažné príznaky poslali do nemocnice, kde mi diagnostikovali zlyhanie obličiek. Skrátka, potrebovala som okamžitú transplantáciu, inak by som zomrela. Nikomu som to nepovedala. Nechcela som, aby sa to niekto dozvedel. Bola som na zozname, ale šance neboli v môj prospech.

Ak by sa našiel darca, fajn, inak by som mohla zomrieť, bolo mi to jedno. Chcela som nájsť jediného muža, ktorého som milovala a to mi stačilo.

Manželova dcéra sa to nejako dozvedela. Nikdy som nezistila ako. Zavolala mi, aby sa ma spýtala či je to pravda. Keď som odpovedala kladne, prišla ku mne a prvýkrát po rokoch sme sa rozprávali ako normálni ľudia. Zmäkla a prvýkrát sa mi pozrela do očí. Bolo zrejmé, že správa o mojej situácii ju rozrušila. Možno sa aj ona cítila vinná.

Od toho dňa prichádzala domov každý deň. Mala výčitky a hľadala spôsob, ako mi to dokázať. Pomáhala mi s varením, s domácimi prácami, chodila nakupovať, brávala ma na prechádzky, až jedného dňa prišla domov a nechala na stole balíček testov.

Keď som sa jej spýtala, čo to je, povedala niečo, čo ma prinútilo pozrieť sa na život v inom svetle: Tajne predo mnou navštívila môjho lekára v nemocnici a požiadala ho, aby ju otestoval či je vhodnou darkyňou. A bola! Napodiv, bola! Toto dievča, ktoré si toľko rokov želalo moju smrť, mi zrazu prišlo povedať, že by mi chcelo darovať svoju obličku, aby mi ju mohli transplantovať a aby som dostala druhú šancu na život.

Zdieľajte tento úžasný príbeh aj so svojimi priateľmi.