Nikdy na to nezabudnem! Moje deti odhodilo 5 metrov ďaleko…

Nikdy na to nezabudnem! Moje deti odhodilo 5 metrov ďaleko…

27 decembra, 2023 0 Od Redakcia

Príbeh matky, ktorá takmer stratila svoje deti, keď do nich narazilo auto a odhodilo ich 5 metrov ďaleko, je šokujúci.

Šokujúci príbeh

„Bolo chladné ráno, keď som sa rozhodla ísť na prechádzku s mojimi dvoma malými chlapcami, 3 r. a 18-mesačným v kočíku. Radi chodíme na prechádzky a snažím sa ich robiť čo najviac. Dúfala som, že čerstvý vzduch bude prospešný aj pre môjho najmladšieho syna, ktorý strávil niekoľko dní na pohotovosti kvôli laryngitíde.

Bol to krásny deň. Bolo slnečno a my sme sa výborne bavili. Vracali sme sa späť a domov sme mali ešte kúsok cesty. Chcela som rýchlo prejsť na druhú stranu, keďže nešli žiadne autá, až kým som neuvidela prechod pre chodcov a pomyslela som si, že bude bezpečnejšie ísť tadiaľ. Prešla som k priechodu pre chodcov, pozrela sa na obe strany, počkala kým prejde auto, stlačila tlačidlo na semafore, počkala niekoľko sekúnd kým sa rozsvieti svetlo, znova skontrolovala či neprechádza auto a prešla som ulicou tlačiac kočík.

Nikdy nezabudnem na zvuk auta, ktoré narazilo do kočíka

V tej chvíli sa stalo to, čo navždy zmenilo náš život. Prešli sme do polovice vzdialenosti, keď som uvidela auto. Svojím spôsobom som rada, že sa odklopili tienidlá z kočíka, aby deti nevideli, že sa k nim blíži auto a nevystrašili sa. Jednou rukou som naznačila, aby auto zastavilo a druhou som sa snažila ovládať kočík. Nikdy nezabudnem na zvuk auta, ktoré narazilo do kočíka. Ten zvuk a tých pár sekúnd, ktoré nasledovali, ma odvtedy prenasledujú vo sne.

Moje deti odleteli a ja som ich videla len zmiznúť

Prvých niekoľko týždňov po nehode som si vždy, keď som zavrela oči, tú scénu prehrávala znova a znova. V spomalenom zábere som sledovala, ako kočík opúšťa moje ruky a letí vzduchom. Srdce sa mi zovrelo v hrudi a pomyslela som na všetkých tých ľudí, ktorí stratili dieťa. Neexistuje horší pocit. Vytiahla som svojho malého chlapca z kočíka, chvíľu som ho držala pred sebou a začala kričať, okoloidúci zavolal sanitku a spýtal sa ma, či niečo nepotrebujem.

Táto otázka ma vrátila do reality a ja som chcela len zachrániť svojho chlapčeka.

Absolvovala som školenie prvej pomoci a ukázalo sa, že mi zachránilo život

Keďže som absolvoval školenie prvej pomoci, ukázalo sa, že mu to zachránilo život. Bez nej by moje dieťa možno neprežilo až do príchodu záchranárov. Dokážem zvládnuť akúkoľvek núdzovú situáciu, ale je to iné, keď sa týka vašich detí. Začala som so základmi: dýchacie cesty, dýchanie. Opatrne som ho položila na kraj cesty, poskytla mu prvú pomoc a pomaly som videla, ako sa mu pomaly vracia farba a jeho pery sa z modrých opäť stávajú ružovými.

Okoloidúci sa ma tiež opýtal, ako môže pomôcť a ja som mu ukázala, ako držať dieťaťu hlavu, aby sa mu stabilizovalo dýchanie. Boli chvíle, keď nemohol dýchať. Zdvihla som mu rukáv a nahmatala pulz. Sotva som ho cítila, ale mal ho. Našťastie hasiči prišli rýchlo a postarali sa o moje deti. Jeden z hasičov vzal jedno z mojich detí, zatiaľ čo ja som sa snažila postarať o ďalšie.

Navždy mu budem vďačná za to, že držal moje dieťa v náručí, kým ja som nemohla. Previezli nás do nemocnice. Zistilo sa, že môj starší syn má zlomenú kľúčnu kosť, porezané ucho, pomliaždeniny a krvácanie do mozgu. Trvalo niekoľko dní, kým sa zotavil a vstal z postele.

V nemocnici môj mladší syn nevykazoval žiadne známky zlepšenia

Začal sa však zotavovať oveľa rýchlejšie, ako sme očakávali. Uľavilo sa mi, keď som videla, že sa jeho stav zlepšuje, ale na druhej strane, čím viac som videla, že sa zlepšuje, tým viac som sa obávala o jeho mladšieho brata, ktorý nevykazoval žiadne známky zlepšenia.

Zranenie hlavy bolo vážnejšie, než sa predpokladalo

Po týždni, keď sa jeho stav nezlepšoval, sa lekári rozhodli urobiť 18-mesačnému synovi magnetickú rezonanciu. Zistili sme, že poranenie hlavy bolo vážnejšie, ako sa pôvodne predpokladalo. Mal tiež roztrhnutú pečeň, zlomenú ruku a zlomeniny panvy. Cítila som, ako sa môj svet opäť rúca.

Každý deň som sa modlila, aby som opäť videla jeho úsmev. Netúžila som po ničom inom, len aby moja rodina bola opäť spolu. Snažila som sa zostať optimistom, ale už som nemala silu. Jedného večera, keď som sedela vedľa neho a počúvala zvuk osciloskopu, začal som byť zúfalá. Uvidím ešte raz jeho modré oči? Budem opäť počuť jeho hlások?

Chcela som len malý lúč nádeje. Spievala som mu pieseň, ktorú som im spievala každý večer, keď som si uvedomila, že sa na mňa usmieva. Srdce sa mi rozbúšilo. O niekoľko dní neskôr sa prebudil. Jeho ľavá strana bola ochrnutá a musela mu byť zavedená vyživovacia sonda, pretože nemohol žuť. Bolo pre mňa ťažké vidieť ho v takomto stave, ale bola som šťastná, že žije.

Ako prvý sa z nemocnice vrátil môj starší syn. Opäť som mala pocit, že si musím vybrať medzi svojimi dvoma deťmi. Väčšinu času som zostala v nemocnici s mladším. Ale keď sa moja rodina opäť spojí, budem tráviť viac času so svojím starším synom.

O niekoľko týždňov neskôr sme sa všetci spoločne vrátili domov

Našťastie, o niekoľko týždňov neskôr sme sa všetci spoločne vrátili domov. Odvtedy to bolo niekoľko ťažkých mesiacov. Návštevy lekára, každý týždeň fyzioterapia a ďalšie. Bol to jeden z najťažších zážitkov v mojom živote. Mnohí ľudia stáli pri nás s odkazmi podpory a lásky.

Nakoniec všetko dobre dopadlo a uzdravenie oboch mojich detí bolo skutočným zázrakom.“ ❤️