„Otca sme dali do domova dôchodcov, ale pre nás zomrel už dávno predtým.“

Neuveriteľný a smutný príbeh

„Ja viem, ja viem. Už len podľa názvu som si istý, že niektorí z vás si myslia, aký som nevďačný. Že naši rodičia by nemali byť „hodení“ do domova dôchodcov a ponechaní tam. Poviem vám toto:

NEMÁTE ANI POTUCHY, ČÍM SME SI VŠETCI PREŠLI.

Otec sa vracal z práce a bol to teror. Nevedeli ste, s kým bude bojovať a prečo. Bitie? Krik? Áno, samozrejme. To bola naša každodenná rutina. Samozrejme, že to najviac odnášala moja matka, ale viackrát zbil aj mňa a moje sestry. Od známok, ktoré sme dostali, až po to, prečo sme nejedli cestoviny.

Bolo to všade. Ani jeden z nás nemohol mať osobný život, čo sa týka priateľov, priateľstiev a samozrejme partnerov. Našich kamarátov už od základnej školy spochybňoval, kritizoval a vždy sa k nim správal tým najhorším spôsobom.

S pribúdajúcim vekom sa zhoršoval a stával sa vulgárnym.

Pamätám si, že sme boli na strednej škole, keď sa vrátil a bol vulgárny ku jednej z mojich spolužiačok, ktorá si prišla ku nám domov robiť domáce úlohy. Tam sa začali podivné veci. Nikdy sa nič hrubé nestalo, ale napriek tomu sú tieto veci NEprípustné. Každý deň. Moju matku bil, kedykoľvek prehovorila.

Jedného dňa ju zbil tak, že jej zlomil jednu ruku a dva prsty na druhej ruke. Vzala si ho mladého, negramotného a nevzdelaného. Priviedol ju do Atén z dediny a ona všetko znášala, lebo sa bála. Od svojho otca prežila takmer to isté. Moja matka zomrela, keď som mal 24 rokov. Utrpela viaceré poranenia hlavy. Polícia nemohla nič urobiť bez dôkazov. Vždy hral dobrého manžela a otca.

Našťastie som opustil jeho dom a jeho teror. Rovnako aj moje sestry.

Nehovorili sme s ním. Vyhli sme sa mu. Všetci traja sme pracovali, on nás nepodporoval a všetci sme bývali spolu v byte, kde sme sa delili o nájomné. Jedného dňa prišiel, povedal majiteľovi, že si zabudol kľúče, vošiel dnu a udrel moju malú sestru (vtedy 20-ročnú), pretože sme boli „p*čusy“ a nerozprávali sme sa s otcom.

Obťažoval nás, až kým sme na neho nevydali zákaz priblíženia. Stalo sa toľko nechutností, že ich ani nedokážem napísať. Prešli roky, nevieme, čo sa stalo. Každý z nás bol ženatý a žili sme pokojný život. Až kým nám niekto nezavolal. Neviem, ako našiel telefón mojej staršej sestry, ale našiel ho.

Bol chorý. Lekári mu nedávali veľa času. Niekto sa oňho musel postarať, pretože o chvíľu by nebol schopný ani vstať z postele.

NIKTO Z NÁS K NEMU NIČ NECÍTIL. PRIPRAVIL NÁS O MATKU. NIKTO Z NÁS NEBOL UŠETRENÝ.

Spoločne sme sa rozhodli vziať ho do domova dôchodcov. Náklady sme rozdelili medzi nás troch. Tam hral obeť. Personál nás informoval o jeho zdravotnom stave. Ale videli toho už toľko, že to teraz vedia. Nebola to náhoda, že nikto z nás ho nešiel navštíviť.

Minulý rok zomrel. Na pohrebe sme boli len traja. Moja teta (jeho sestra) ani neprišla. Rozpadlo sa jej manželstvo (odtiaľ pochádza ďalší príbeh) a 20 rokov sa s ním nerozprávala. Bola na matkinom pohrebe, ale s ním by sa ako nám povedala, „neobťažovala“.

Pre nás zomrel už dávno predtým. Nič sa nezmenilo. Len výdavky a bremeno pre nás skončilo.

NESÚĎTE, AK NEVIETE. NENAPÍSAL SOM VEĽMI HRUBÉ VECI. ŤAŽKÉ, NEODPUSTITEĽNÉ. DRŽÍM SA NAJJEMNEJŠIEHO. „Nechali ho v domove dôchodcov,“ počul som z času na čas. Viete, čo ten človek urobil nám?

Áno, nie všetky prípady sú rovnaké ako ten náš. Iné sú horšie. Iné sa mu nepodobajú, ale to určite nemôžete vedieť.“