„Pred dvoma rokmi som prišla o dcéru, ale nie som pripravená ju nechať odísť. Bolesť, ktorú mám, nikdy nezmizne.“

„Pred dvoma rokmi som prišla o dcéru, ale nie som pripravená ju nechať odísť. Bolesť, ktorú mám, nikdy nezmizne.“

19 decembra, 2022 0 Od Redakcia

Nosím ju všade so sebou, pretože na ňu nemôžem a ani nechcem zabudnúť. Bolesť, ktorú mám, nikdy nezmizne. Viem, že celý môj život bude prebiehať takto.“ Mojej Anne diagnostikovali zriedkavú formu rakoviny, keď mala 11 rokov. Jej choroba ju trápila počas celého dospievania, až nakoniec zomrela tu doma, vo svojej izbe. Jej posledné slová boli:

„Mami, mám ťa veľmi rada. Je čas, aby som odišla. Neboj sa.“

Nemala som ani odvahu zavolať lekára, aby prišiel potvrdiť jej smrť. O tri hodiny neskôr zavolali lekára a pohrebný ústav. Naposledy som ju videla oblečenú ako nevestu na jej pohrebe. Bola krásna ako za života. Mala peknú tvár a zatvorené oči.

Jej čelo bolo chladné, akoby ste sa dotýkali kameňa. Bolo to to isté čelo, ktorého som sa už toľkokrát dotkla, aby som zistila, či nemá horúčku. Bolo to to isté čelo, na ktoré som ju bozkávala toľkokrát, keď bola malá. Usmievavé dieťa, dobré dieťa, ktoré milovalo všetko, po čom chodilo.

A predsa som sa musela rozlúčiť. Musela som sa cez to preniesť a pokračovať v živote. To je to, čo musíte urobiť, keď niekto zomrie, lenže ten niekto nebol len tak hocikto, ale moja dcéra, moje dieťa. Chcela som si ľahnúť vedľa nej a zároveň zomrieť. Radšej by som bola pochovaná s ňou, ako by som sa mala od nej odlúčiť.

Popieraš a zámerne nedovolíš svojej mysli, aby si uvedomila, čo sa stalo. Hovorí sa, že ak sa počas prvých dní nezblázniš, nezblázniš sa nikdy. Hovorí sa, že čas lieči. Už sú to dva roky, čo som prišla o svoju Annu a čím viac sa menia ročné obdobia, tým viac ma to bolí. Niekedy mám pocit, že sa zbláznim a rozmýšľam, či v mojom živote naozaj existovala.

Vtedy, v prvých dňoch, som myslela len na posledné minúty jej života a posledné mučivé chvíle pred pohrebom. Už nikdy neuvidím jej ikonu s obrázkom v Messengeri. Už nikdy nebudem počuť otvárať dvere a bude to ona. Už nikdy ju neuvidím, ako vchádza do kuchyne a pýta sa ma, ako dlho trvá, kým sa vajce uvarí. Jej izba je prázdna a tak to aj zostane.

Ale teraz? Existovalo jej narodenie, jej detstvo? Existovala samotná Anna, alebo to bola vízia? Aká je skutočnosť? Tá, ktorú žijem, alebo tá, ktorú som žila doteraz? V dňoch, keď mi nie je dobre, ma už len táto myšlienka znepokojuje. Mám pocit, že si z nej robím srandu. Ako môžem pochybovať o existencii svojej dcéry?

Smútok časom mení formu, mení tvar. Prvý rok bol bolestivý. Bolo to, akoby ma nejaká ruka chytila za srdce a stláčala ho. Teraz je smútok skôr ako plášť, ktorý mi zakryl plecia. Niekedy mi pokrýva celé telo a bolí, inokedy som schopná bolesť zniesť a postaviť sa.

Radosť má však aj inú podobu. Skutočnosť, že v niektorých chvíľach som šťastná bez Anny po svojom boku, je desivá.

Čo to znamená? Že idem ďalej so svojím životom? Že sa uzdravujem?

Neznášam slová ako „ísť ďalej“ a „uzdravenie“. Tieto pocity sa mi zdajú úplne nesprávne. Annu stále nosím so sebou, kamkoľvek idem, nie doslova. Cítim ju blízko seba, ale nemôžem sa jej dotknúť. Cítim sa zúfalo, chcem sa dotknúť jej ruky, vlasov alebo počuť jej hlas, ale nemôžem. Budúcnosť bez svojho dieťaťa si neviem predstaviť. Prežijem, ale už nikdy nebudem žiť.

V poslednom čase som začala chápať trvalosť tejto straty. Viem, že takto prejde celý môj život.

S každým ďalším rokom sa vzdialenosť medzi mnou a Annou zväčšuje. Jej detstvo, jej vôňa, jej hlas, jej tvár, to všetko začne miznúť a na jej miesto nastúpi niečo iné. To sa už začalo diať. Často sa mi zdá, že jej duch chodí po dome. Určite ma vidí a počuje, ale nech sa snažím akokoľvek, nevidím ju.

Rozprávam sa s ňou, čítam jej zápisníky, kladiem jej otázky a predstavujem si, že mi odpovedá svojím krásnym hláskom a radí mi. Nosím ju všade so sebou, pretože na ňu nemôžem zabudnúť a ani nechcem. Niekedy mám pocit, že sa strácam vo svojich myšlienkach a ponáram sa do tmy, ale je mi to jedno. Nie som pripravená ju nechať odísť.

Viem, že toto moje priznanie rozruší veľa ľudí, ktorí chcú, aby som sa pohla ďalej, ale keď stratíte dieťa, neexistuje na to liek. Všetko, čo môžete urobiť, je naučiť sa žiť v novej realite.

Láska je tu stále a je nekonečná, rovnako ako bolesť.

Zdieľajte tento príbeh aj so svojimi priateľmi.