Príbeh Rachel, ktorá sa až teraz rozhodla hovoriť o najtemnejších hodinách svojho života, kedy stratila to najcennejšie…

Potraty sú častejšie, ako si myslíme, ale len zriedkavo sa o nich hovorí otvorene. Ako to často býva, pre ľudí je ťažké hovoriť o bolestivých zážitkoch aj keď im to väčšinou pomôže uzdraviť sa. Je to preto, že sa ľudia hanbia? Možno sa ženy, ktoré potratili, hanbia? Ale prečo by sa mal niekto hanbiť za niečo, čo nemôže ovplyvniť?

Rachel Whalenová je žena, ktorá presne vie, aké to je stratiť dieťa…

Nanešťastie pre Rachel neboli príznaky potratu odhalené na začiatku tehotenstva. Namiesto toho plánovala budúcnosť svojho nenarodeného dieťaťa a išla do nemocnice v presvedčení, že jej dieťa je zdravé a v poriadku. Až pred pôrodom sa dozvedela, že jej dcéra už nie je nažive.

Keď sa stane niečo také hrozné, väčšina ľudí nevie presne, ako reagovať. Ako povedať niekomu, že stratil svoje dieťa?Rachel v núdzi nepomohla len láska a podpora priateľov a rodiny. Veľkú úlohu zohrali skúsené a súcitné sestry, s ktorými sa stretla v nemocnici, práve ony ju utešovali po tom, ako musela porodiť dieťa, ktoré už zomrelo.

Rachel sa teraz rozhodla otvoriť o najtemnejších hodinách svojho života.

Napísala:

„Sestrám…

Ďakujem, že ste ma zachránili. Vaše odborné znalosti a váš súcit ma vrátil späť do života. Bola to ľudskosť, ktorú ste prejavili, čo ma vrátilo k životu; umožnili ste mi premýšľať o živote po smrti. Za to vám vďačím.

Ďakujem sestričkám, ktoré sa vždy postarali o to, aby mal môj manžel dostatok vankúšov, keď musel zostať v mojej nemocničnej izbe. A ďakujem sestričkám, ktoré mu dovolili vziať si zmrzlinu z mrazničky. Uznali ste, že aj on potrebuje starostlivosť.

Ďakujem sestričke, ktorá išla so mnou, keď ma z pôrodnej sály hnali na JIS. Ďakujem vám, že ste mi boli oporou, keď som nemohla hovoriť, pretože som bola príliš zaneprázdnená bojom o svoj život. Myslím, že by som neprežila, keby si tam nebola.

Ďakujem sestričke, ktorá ma naučila, ako si naplniť podprsenku ľadom, keď som si musela odstriekať mlieko po narodení mŕtvej dcéry. Chcem sa ti poďakovať, že si ma držala, keď som plakala od bremena, ktorého som sa nemohla zbaviť. Tvoje objatie síce nezmiernilo tlak v mojej hrudi, ale vnieslo trochu svetla do môjho temného sveta.

Ďakujem sestričke na jednotke intenzívnej starostlivosti, ktorá ma prišla umyť po smrti mojej dcéry. Ďakujem, že ste si našli čas a pomohli mi umyť tvár a učesať vlasy. Stále cítim ten dotyk, keď si mi zhrnula vlasy do chvosta a bolo to milé gesto.

Ďakujem zdravotnej sestre, ktorá si prisadla k mojej posteli a pýtala sa na Dorotku. Ďakujem vám, že ste pochopili, aké dôležité bolo pre mňa udržať ju nažive, aj keď už nebola medzi nami. Nikdy nezabudnem na to, ako si sa ku mne naklonila, akoby sme boli priatelia a spýtala si sa: „Chcela by si mi o nej niečo povedať?“

Ďakujem sestričke, ktorá moje dieťa obliekla a odfotila. Ďakujem, že si sa postarala, aby jej klobúk nezakrýval oči, a že si jej tak elegantne položila ruku. Tento obrázok pre nás znamená celý svet.

Ďakujem sestričkám, ktoré si našli čas a prečítali si moju kartu pred zmenou. Ďakujem vám, že ste sa naučili naše mená a meno našej dcéry skôr, ako ste vstúpili do mojej izby. Znamenalo pre nás veľa počuť naše spoločné mená. Cítili sme sa ako rodina.

Ďakujem sestričke, ktorá prvú noc bez Dorotky potichu prišla do mojej izby, aby ma držala za ruku. Ďakujem, že si mi pošepkala príbeh vášho vlastného dieťaťa, ktoré sa tiež narodilo mŕtve. Ďakujem ti, že si ma ako prvý človek vyviedla z izolácie, ktorú človek pociťuje po strate dieťaťa. Tvoja prítomnosť bola príliš dobrá na to, aby to bola pravda. Stále nie som presvedčená či to nebol len sen, aby som prežila tú prvú noc samoty.

Na záver chcem poďakovať sestričkám, ktoré sledovali moje tehotenstvo s Dorotkinou sestričkou. S príchodom Frances na svet ste nezabudli, že niekto prišiel pred ňou. Vedeli ste, že Francesino narodenie nebolo mojím prvým materstvom. Stala som sa matkou dvoch detí.

Patrí vám veľká vďaka.

Je nemožné si predstaviť, aké to je, keď sa narodí mŕtve dieťa. Pretože presne to musia niektoré matky robiť. Aj keď viete, že dieťa vo vašom bruchu už nie je nažive, stále musíte rodiť. Súcitíme s Rachel a s jej súcitnými opatrovateľmi, ktorí jej pomáhali, keď sa jej rúcal svet.

Zdieľajte tento článok so svojimi priateľmi a rodinou na Facebooku a vzdajte hold všetkým zdravotným sestrám a pôrodným asistentkám na svete. Každý deň odvádzajú fantastickú prácu!