Skutočný príbeh: „Nebola som dobrá matka a teraz za to platím…“

Otehotnela som vo veku 25 rokov, ani stará, ani mladá. Po boku úžasného manžela som mala veľmi kreatívne a príjemné tehotenstvo. Až do dňa, keď som mala porodiť. Na svet prišiel môj „koláčik“, môj syn, môj jediný syn!

So zvláštnym pocitom, že ho nechcem dojčiť, sa mi už začínalo niečo kaziť. Naša prvá noc bola nočnou morou… Mal koliku a plakal. Myslela som si, že je to preto, lebo som nemala mlieko kvôli cisárskemu rezu, snažila som sa, ale nie zo všetkých síl. Keď prišiel deň, keď som sa mala vrátiť domov, začali sa všetky problémy… Ocitla som sa v dome sama, bez pomoci okrem môjho milovaného manžela, ktorý pracoval.

Popôrodná depresia mi zaklopala na dvere a ja som ich otvorila dokorán. Štyridsať dní som plakala dňom i nocou. Nechcela som svoje dieťa (mám z toho strašné výčitky svedomia), nechcela som sa oň starať, nechcela som sa s ním hrať… Všetko som robila z nutnosti. Manžel stál pri našom synovi, keď som ho opúšťala (alebo správnejšie… hádzala) do náručia otcovi a kričala, že už to nevydržím.

Pravdou je, že náš malý chlapec bol normálne dieťa. Ublížila som svojmu dieťaťu, sebe, manželovi, nášmu vzťahu. Moje dieťa mi dodnes nezavolá, keď niečo potrebuje. Čokoľvek chce, povie „tata“. Áno, veľmi, veľmi ma to bolí, ale má pravdu! Svojím odmietnutím som ublížila aj jemu, hoci som to neurobila úmyselne.

Depresia môže mať mnoho príčin. Som rada, že som si uvedomila, že strácam svoje dieťa. Dnes sa mu snažím prejavovať lásku každú minútu. „Nosím“ v sebe problémy, ale nemôžem strácať chvíle života svojho dieťaťa tým, že sa ich snažím vyriešiť. Prioritou je on a vždy bude. Stále mám pocit viny, že som ho nemilovala hneď. Znie to kruto, ale je to pravda! Nenarodila som sa, aby som bola matkou, ale stávam sa ňou kvôli svojmu synovi. Budem pri ňom stáť bez ohľadu na to, koľko zlých vecí ma bude prenasledovať. Je to moje slnko, môj dych.