Svoje dieťa som vychovávala sama v taxíku…

O napísaní svojho príbehu som premýšľala už dlho, ale nebola som pripravená. Dnes som cítila potrebu prehovoriť a dať nádej všetkým osamelým rodičom, ktorí si myslia, že ich život bude stále rovnaký a že to s nimi pôjde len dolu vodou.

NIE, NEBUDE TO TAK. Zjazd je dočasný, aby ste mohli oceniť blížiaci sa kopec. Vrchol vždy príde, verte mi, ak ste pracovití, tvrdohlaví a nevzdávate sa. Počúvajte len svoje inštinkty a potreby svojho dieťaťa. Poviete si: „Kašlem na to, vyriešim to. Takto som to zistila so štvorročným batoľaťom, keď som sa ocitla v taxíku z domu na severnom predmestí.

S manželom sme sa rozišli a zrazu prišiel príkaz na exekúciu a všetko nám zobrali. Zo dňa na deň som stratila pôdu pod nohami. Čo mám povedať ako prvé? Prišli a všetko vzali, o niekoľko týždňov neskôr mi zobrali dom a ja som si nestihla nájsť miesto, kde by som mohla s dieťaťom bývať.

Moji rodičia žijú na dedine. Čo by som tam mohla robiť, kde by som si mohla nájsť prácu?

Mojím jediným majetkom bol taxík. Taxík bol našťastie písaný na mňa a s manželom sme si najali zamestnanca. Banka ho nezobrala, pretože na mňa prešiel ešte pred svadbou. Musela som prepustiť šoféra, dala som na živnostenský list, na úver od strýka a začala som na tom pracovať sama.

16 hodín denne každý deň počas 2 rokov. S dieťaťom v taxíku, pretože som ho nemala kde nechať, keď prišlo zo škôlky a potom zo základnej školy. Čítala som jej tam, robili sme tam domáce úlohy, prijímali sme tam zákazníkov, jedli sme tam a keď sa skončila zmena, zhodila som sedačky, prikryla ju dekou v zime alebo plachtou v lete a rozprávala jej rozprávky.

O mame, ktorá tak milovala svoje dieťa, že ho chcela previesť po svete v taxíku. A keď zaspala, oprela som sa o sedadlo vodiča, tajne som plakala a hovorila, že to nezvládnem. Bývalý manžel nikde a ja s malým dievčatkom na ulici, nútiť ju znášať všetky tie šialenosti a podivnosti, byť celý deň v sedačke, zaspávať na poludnie a opierať jej malú hlavičku o zadné okno… bála som sa, že ma niekto nahlási a sociálka mi ju zoberie…

Keď ju v škole požiadali, aby napísala o svojom domove, povedala, že jej domovom je taxík a deti spolu s učiteľkou sa smiali, že si vymýšľa.

Po dvoch rokoch sa mi podarilo našetriť peniaze na prenájom malého domu a jeho zariadenie. Dieťa bolo so mnou opäť v taxíku, ale aspoň sme v ňom nespali a boli sme v bezpečí. Pomaly, bez osobného života a s množstvom práce, sa mi podarilo získať ďalší taxík a dnes mám celú flotilu piatich taxíkov a nemusím pracovať ako predtým.

Moja dcéra má teraz 15 rokov, jej otec sa neukázal už 11 rokov ani nevieme kde je, ani ma to nezaujíma. Podarilo sa mi zrodiť z popola, vychovať dieťa a dnes žijeme slušne. Jediná tmavá škvrna je, že som zabudla na ženu v sebe a teraz mám 52 rokov a láska už pre mňa nemá zmysel.

Ako môžete pochopiť niečo, čo ste 11 rokov necítili a neviete, aké to je, keď vám to chýba? Z celého srdca prajem všetkým osamelým rodičom, aby našli svoju cestu a nezabudli pomáhať. Pomoc je reťaz, dnes pomáhate vy, zajtra vám túto pomoc odovzdá niekto iný.

Zdieľajte tento príbeh aj s ostatnými.