Vidím, ako moji rodičia starnú a neviem prijať, že jedného dňa ich stratím.

Keď odídu do dôchodku alebo sa im narodia vnúčatá, začínajú naši rodičia v našich očiach vyzerať o niečo staršie. Postupne, ako starnú ich vnúčatá a deti, starnú o niečo viac, až sa z nich stanú obyčajní starí rodičia s bielymi vlasmi.

Takže zatiaľ, čo si užívame neuveriteľné šťastie z výchovy vlastných detí, naše myšlienky sa neprestávajú preháňať v momente, keď sa naši vlastní rodičia už nemôžu podeliť o našu radosť. Na jednej strane je kolobeh života neúprosný.

Naši rodičia, ktorí nás vychovali a ktorým vďačíme za dnešný život, pomaly odchádzajú a jedného dňa tu už nebudú, aby sa tešili z toho, čo vytvorili svojou tvrdou prácou a láskavosťou. A my ich vidíme a nemôžeme s tým nič urobiť, sme bezmocní pred časom.

Na druhej strane, tento cyklus je tiež nádejný. Detský smiech našich najmenších symbolizuje nekonečné možnosti, ktoré sa pred nimi rozprestierajú. A úsmevy ich starých rodičov odrážajú odmenu, ktorú im život udelil za ich snahu urobiť nás šťastnými. Stojíme medzi nimi, sme spojovacím článkom medzi dvoma generáciami, ktoré vytvorili a skrášľujú náš život.

Samozrejme, že pre nás nie je veľkou útechou, že naši rodičia odchádzajú. Lebo to, čo si naozaj želáme z celej našej duše, je, aby nikdy neodišli.

Musíme sa nejako vyrovnať s realitou, ktorá nedáva priestor na nesprávnu interpretáciu. Zakaždým, keď sa stretneme s rodičmi, najmä ak nežijú v našej blízkosti, zistíme, že sú o niečo unavenejší, prepracovanejší, starší ako minule.

A opäť ľutujeme chvíle, ktoré sme im neušetrili, všetky tie chvíle, keď sme im nevenovali dostatok času s vnúčatami. Aby získali trochu viac života a postavili sa trochu pevnejšie na nohy z túžby vidieť vyrastať deti svojich detí. Nie je však dobré dusiť sa vo vlastnej šťave a čakať na osud.

Čas sa nedá vrátiť späť a stratené chvíle sa nedajú jednoducho dohnať, kedykoľvek a akokoľvek sa nám to hodí.

Keď si uvedomíme, že deň straty rodičov je čoraz bližšie, neznamená to, že by sme sa mali „vzdať“ alebo začať panikáriť a hľadať elixír mladosti.

Tak ako naše deti v ranom veku, aj našich rodičov v neskoršom veku živí láska a čas, ktorý im venujeme. Okrem toho na nich nesmieme zabudnúť. Nikdy im nesmieme dovoliť, aby sa cítili opustení, zanedbaní a bez miesta vo svete. Najmä keď my sme pre nich celý svet, tak ako naše deti pre nás.

Zdieľajte tento príspevok aj s ostatnými na Facebooku…